Alexander Trizuljak (1921 – 1990), sochár, organizátor kultúrneho diania na Slovensku,
spoluautor koncepcie nejednej kultúrnej inštitúcie či aktivity, jedna z významných osobností moderného umenia na Slovensku.
Bol predstaviteľom realistického a konštruktivistického sochárstva u nás v povojnovom období a priekopníkom moderných technológií v sochárstve druhej polovice 20. storočia.
Väčšinu života prežil a tvoril v Bratislave.
Bol samozrejme aj
manželom a otcom
ôsmich detí, z ktorých viaceré našli uplatnenie v oblasti výtvarného umenia, odevnej tvorby, architektúry a fotografie.
Trizuljak pochádzal z obce Varín, neďaleko Žiliny. Rodičia boli jednoduchí roľníci, starý otec Karol Trizuljak pracoval aj ako železničiar.
Aj keď v rodine bolo deväť detí, otec si dal veľmi záležať na kvalitnom vzdelaní svojich troch synov.
Boli prví z dediny, ktorí išli študovať na stredné školy a neskôr získali i vysokoškolské vzdelanie v Prahe.
Na reálke v Žiline si jeho talent všimol český učiteľ kreslenia Zdeněk Balaš, v rokoch 1943 – 1944 študoval na
Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave,
na oddelení kreslenia a maľovania, u profesorov Maximiliana Schurmanna a Jozefa Kostku.
Tu sa prvýkrát oboznámil so sochárskym umením.
Na základe týchto vplyvov sa hneď po skončení vojny rozhodol študovať na pražskej
Akadémii výtvarných umení, ktorá sa otvárala už koncom mája roku 1945.
V podmienkach zbombardovaného Československa trvala mladému adeptovi cesta do Prahy celých päť dní.
K profesorovi Karlovi Pokornému dorazil s oneskorením, krátko po ukončení skúšok.
Profesor mu dal možnosť ukázať svoje práce, a rozhodol sa ho prijať.
Po ukončení štúdií v Prahe (1949) sa veľmi rýchlo etabloval na novovzniknutej
Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave ako asistent Jozefa Kostku.
Stál pri vzniku školy a jej formovaní. Jeho zásluhou tu vznikali mnohé umelecké odbory a dielne na monumentálne techniky, mozaiku, štukolustro, textil, oddelenie dizajnu či skla.
Bol pri založení
Fondu výtvarných umení, Ústredia umeleckých remesiel, Galérie mesta Bratislavy a viacerých ďalších galérií po celom Slovensku.
Jeho osobnou ambíciou bolo vybudovanie zlievarne – zváračského ústavu.
Bol autorom konceptu sympózia
Socha piešťanských parkov (1961) a dlhoročným predsedom jeho organizačného výboru.
V rokoch 1962 až 1969 bol členom výboru a predsedníctva Zväzu slovenských výtvarných umelcov.
Alexander Trizuljak je osobnosťou so širokým rozsahom výtvarnej tvorby.
Rôznorodosť jeho výtvarného prejavu siaha od realistickej plastiky cez štylizované a idealizované figúry a torzá, konštruktivistické plastiky až po sakrálnu a portrétnu tvorbu z obdobia posledných rokov života.
Začínal realistickou tvorbou, v prvých rokoch tvorby sa orientoval na tematiku pracujúceho, modliaceho sa a trpiaceho človeka.
Do istej miery to bolo vplyvom pedagóga Karola Pokorného.
Trizuljak ako absolvent Akadémie výtvarných umení v Prahe bol
dedičom tradície majstrov, ovládajúcich sochárske remeslo a problematiku klasického sochárstva.
Jeho celoživotnou sochárskou láskou bola tvorba Augusta Rodina a Constantina Meuniera.
Téma „človeka“ okrem idey práce – napríklad Zvárač (1950 – 1955) alebo Banícky učeň (1951), zahŕňala aj motívy rodiny, poetické námety matky s dieťaťom, ľudové alebo rozprávkové inšpirácie,
ako napríklad socha Detvana (1951), Janko a tátoš (1967) a iné.
Trizuljakovou najznámejšou sochou je dominantná socha
Víťazstvo (1957 – 1959), na Slavíne v Bratislave. Zámer projektu už od konca druhej svetovej vojny spočíval v riešení cintorínu a pietneho miesta.
Prebehli viaceré kolá súťaže, napokon vyhral projekt sochára a architekta Jána Svetlíka (1956).
Trizuljakovi pripadlo vytvoriť hlavnú sochu postavu vojaka, ktorý ľavou nohou drví nacistický kríž.
Stalo sa, že umelec – kresťan a nestraník získal bezprecedentnú príležitosť vytvoriť dominantnú sochu gigantických rozmerov.
Bola to obrovská výzva. Umelec najprv vypracoval model v nadživotnej veľkosti (výška 2,5 m). Ten neskôr zväčšoval pomocou špeciálne zhotoveného pantografa do skutočnej veľkosti.
Nakoniec si skulptúru overil priamo na mieste – na pylóne, kde mala stáť skutočná socha. Na tento účel dal z medeného plechu zvariť maketu v skutočnej veľkosti 1:1.
Skúšobný model potom pozoroval zo všetkých strán, až kým si nebol realizáciou celkom istý. Potom nastal samotný proces finalizácie. Skulptúra je kus filozofie.
Socha musí mať dokonalú statiku, a pritom sa z nej nesmie vytratiť aktívny hybný princíp. Autor musel zvážiť všetky aspekty náročného projektu.
Od statiky cez konštrukčný princíp, technický i technologický proces, mnohopohľadovosť a dokonalý výraz zo všetkých strán. Plastika bola veľká, pracovalo sa s tonami sochárskej hliny.
Najväčšie riziko spočívalo v udržaní toľkej hmoty v mokrom stave, nehovoriac o udržaní celej koncepcie a kompozície sochy.
Najkrajšou sochou Alexandra Trizuljaka, nebola socha Víťazstva, ale bronzová socha
Milencov (1959 – 1960), ktorá mala zdobiť fontánu na Dulovom námestí v Bratislave.
Súsošie znesie najvyššie estetické nároky a kritériá na kvalitné moderné umenie.
Socha zaznamenla nebývalý úspech, jeden unikát odkúpila Slovenská národná galéria.
Socha Milencov ďalej zdobila nádvorie Pražského hradu pri príležitosti prvej československej výstavy výtvarného umenia v Prahe. Ďalší odliatok sa dodnes nachádza na jednom z Piešťanských námestí.
Vrcholné dielo Milenci sa formálne nachádza na priesečníku idealizovaného realizmu s odhliadnutím od detailov, a citlivej modelácie organických plastík 20. storočia, čím sa približuje moorovskej sochárskej senzibilite.
Socha s názvom
Sediaca (1963) v nadživotnej veľkosti je umiestnená v areáli nemocnice v Podunajských Biskupiciach.
Iným variantom
Sediacej (1982 – 1985) je
kamenná, takmer monolitická skulptúra v Horskom parku.
Redukcia formy sa pohybuje na hranici čitateľnosti. So zjednodušením tvarov a hrubým opracovaním kameňa sa graduje výraz sochy samotnej.