|
Kde dávajú líšky dobrú noc? Predsa v Líščej doline! A je to pekná dolina, s pitnou vodou, lavičkou a miestom pre rozjímanie...
Ako tak vyčkávam, kde sa vezme, tu sa vezme – líška. Začala naháňať lúčne koníky na slnkom ožiarenej časti polianky. Bolo zaujímavé, ako to robila. Striehla pričupená v tráve, a keď zbadala koníka, vymrštila sa do výšky a prednými labami padla naň. Pritom chvost mala zdvihnutý dohora ako palicu. Šikovne vybrala spod laby pripučeného koníka, mľaskla jazykom a bolo po ňom. Lúka sa koníkmi priam hemžila, nuž líška bola stále zamestnaná hravou poľovačkou.
Slnka však čoraz viac ubúdalo, až tiene úplne zastreli čistinu. Vtedy líšku omrzela hra s koníkmi a skočila do húštiny.
Aj mi bolo ľúto, že sa stratila, lebo radosť bolo hľadieť na ňu.
Z diaľky sa začalo ozývať trúbenie jeleňov. Ako tak pozorujem raz čistinku, raz poslednými slnečnými lúčmi zaliate vrcholky bukov, na polianku vyhupol zajac. Hop, hop – chvíľu poskakuje dokola, potom si sadne na zadné nohy a prednými si čistí najprv jedno, potom druhé ucho. Keď bol s touto prácou hotový, poriadne sa popreťahoval a odhopkal naprostred lúky, kde bolo niekoľko veľkých tráv a začal si pochutnávať. Pritom potriasal dlhým ušiskom a tváril sa celkom bezstarostne. Čochvíľa odskackal ďalej, našiel lístok alebo stebielko a hryzkal ho. Obraz úplnej pohody.
Zrazu sa z húštiny znova vytiahla líška. Sadla si na kraj mladiny a jastrila očami. A nič netušiaci zajko si vám pekne – krásne hopká práve proti nej. Raz odskočí doprava, raz doľava; zabáva sa ako samopašné decko, len sa ,u tak biely chvostík blýska po čistine.
No líška už zajaca zbadala. Ako duch vtiahla sa späť do húštiny a odtiaľ odhadovala situáciu. O malú chvíľku bola už zasa von. Zdvihla hlavu, aby ponad vysoké steblá tráva videla, kde je zajac. Potom sa pritisla k zemi a plazila sa k nemu. A zajac, truľko, ešte nič nezbadal. Hop, hop – odskakoval smerom od líšky. A líška šup za jeden kameň! Odtiaľ ešte raz zdvihla končistú hlavu, zistila, že ušiak nie je ďaleko, a potom ako tieň vyplazila sa na kameň. Priam zrástla s ním. Uši jej stáli dohora, iba chvostom pohybovala, až sa biely kvet na jeho konci mihal sem a tam.
Chvíľu odhadovala vzdialenosť medzi balvanom a zajacom. Naraz sa prudko odrazila a hodila sa ako šíp. Ale stalo sa, čo sa líške zriedka stáva – minula zajaca. Preľaknutý ušiak zvrešťal, akoby ho na ražeň napichli, pritlačil uši na chrbát a hybaj vnohy! Líška urobila za ním pár skokov, ale potom nechala milého ušiaka ufujazdiť. Nešlo mi do hlavy, prečo si líška nechala tak lacno uvrznúť korisť. ,, Iste nie je hladná,“ pomyslel som si napokon. Ale teraz som bol zvedavý, čo spaví ďalej.
A líška chvíľu postojí, potom sa zvrtne a beží rovno ku kameňu, odkiaľ bola pred chvíľou skočila. Ale prv, ako k nemu dobehla, zastavila sa tam, kde predtým sedel zajac. Oňuchala miesto a až potom vyliezla na kameň. ,,Čo z toho vykvitne?“ myslím si a oči nespúšťam z líšky.
A tá priľahla na kameň, akoby pred ňou sedel ozajstný ušiak, chvíľku vyčkávala, merala vzdialenosť – a potom hop! Čuchom zistila, či skok bol správny, či neminula cieľ ako predtým. ,,Juj, ty mudráčka!“ chcelo sa mi vykríknuť, ale ani som nemukol, lebo tá ryšavá potvora už zase bola prilepená na kameni a chystala sa skočiť. A takto vám to opakovala ešte tri razy. Až potom, spokojne potriasajúc dlhým chvostom, odbehla do húštiny. Aj mi bolo do smiechu, aj som sa čudoval nad takýmito fígľami. Ľa, zaiste sa jej už nestane, aby chybila, veď sa učila na vlastnej škode.
Z poľovníckej kapsy,Rudo Móric
|