Cintorín sa nachádza uprostred lesa v rekreačnej oblasti Modra-Piesok. Má lichobežníkový tvar s plochou 946 m2. V roku 2005 bolo vybudované nové drevené oplotenie a v roku 2014 potomkovia drevorubačov obnovili 21 drevených krížov. Cintorín je unikátnou a najvýznamnejšou sakrálnou pamiatkou na Huncokárov, ktorí žili v rozptýlenom osídlení pohoria Malé Karpaty. Nikde inde na Slovensku sa v takejto podobe a veľkosti huncokársky cintorín nezachoval.
K osídleniu Piesku nemecky hovoriacimi drevorubačmi prišlo v polovici 18. storočia. Sami sa nazyvali Waldleute (lesni, horski ludia) a pomenovanie Huncokár (holzhacker z Holz - drevo, a Hacke - sekera) vnímali ako posmešné.
Vlastníkmi tunajších a okolitých lesov sa v tej dobe stali Pálffyovci. Grófi z Pálffyovského rodu domácim hájnikom neverili, lebo tí držali s miestnym obyvateľstvom a nedostatočne bránili v rozkrádaní dreva. Priviezli si preto sem mladé rodiny zo svojich panstiev na území dnešného Rakúska. Tak sa sem dostali rodiny zo Štajerska, Tirolska, dolného Rakúska a aj z Bavorska.
Vo svojej pôvodnej vlasti predtým vykonávali prácu lesných hájnikov, drevorubačov a uhliarov. Pracovné postupy ktoré používali vo svojej pôvodnej vlasti si priniesli so sebou. Pokračovali tu v rovnakom spôsobe života na aký boli zvyknutí vo svojej vlasti. Boli skromní, nemajetní, spätí s lesom. Panstvo im poskytlo jednoduchý kamenný dom, mohli obrábať priľahlé pole a využívať kosnú lúku. Mohli chovať 2 kravy a niekoľko prasiat. Rozprávali svojim materinským jazykom – nemčinou.
Piesok bol jednou z najvýznamnejších lokalít Huncokárov. Mali tu vlastná kaplnku a školu pre svoje deti do ktorej chodili aj deti zo vzdialenejších lesných obydlí. Huncokári boli rímsko-katolíckeho vierovyznania. Na Piesku a najbližšom okolí v medzivojnovom období žilo približne 10 rodín. Boli to rodiny Steiner, Lindter, Schwandtner, Graus, Aschenschwandtner, Kern, Juriš, Čermák.
Zaciatkom druhej svetovej vojny žilo v Malých Karpatoch približne 800 osôb hlásiacich sa k Huncokárom. Podťa ríšskeho branného zákona patrili medzi tzv. etnických Nemcov a museli narukovať do nemeckej armády. Vďaka ideológii propagovanej Deutsche Partei (každý Nemec je nacionálny socialista) a premisy o kolektívnej vine bola väčšina z tých, čo prežili II. sv.vojnu, po vojne deportovaná do Nemecka.
Neskôr na prelome 19 a 20 storočia začali na niektoré hroby osádzať aj liatinové kríže alebo náhrobné kamene. Nikdy nedávali kamenné platne na plochu hrobu. Takýto vzhľad si tento vzácny cintorín zachoval dodnes.
V súčasnosti sa tu pochováva len veľmi zriedka, pretože tu môže byť pochovaný len ten, kto má na Piesku trvalé bydlisko a je potomkom niektorého rodu drevorubačov. Vzhľad každého nového hrobu podlieha schváleniu cintorínskej komisii. O cintorín sa dnes starajú potomkovia drevorubačov a dbajú aby si zachoval svoju krehkosť a svoj prírodný charakter.
Zdroj: https://malekarpaty.travel/sk/objavuj/historicke-pamiatky/huncokarsky-cintorin