Sigmund Freud bol rakúsky neurológ, psychiater a zakladateľ psychoanalýzy. Narodil sa 6. mája 1856 v moravskom mestečku Freiberg (dnes Příbor), ktoré vtedy spadalo pod Rakúsko-uhorskú monarchiu. Pochádzal z typickej židovskej rodiny. Jeho otec, Jacob, bol obchodník s textilom, bol dvakrát ženatý (a dvakrát) ovdovel, až si napokon vzal za ženu o dvadsať rokov mladšiu Amaliu Nathanson. Z prvého manželstva mal dvoch synov a s Amaliou mal osem detí. Hovorí sa, že práve Sigmund bol Amaliin najobľúbenejší syn. V Příbore rodina žila tri roky. Kvôli hospodárskej kríze, ktorá viedla k bankrotu Jacobovho obchodu, sa rodina presťahovala v roku 1859 do Viedne.
Ako malý chlapec Sigmund nechodil do školy, základné vzdelanie získal doma. Až keď mal desať rokov, nastúpil na gymnázium v Leopoldstadte, neskôr známe ako Sperlovo gymnázium. Dnes je gymnázium pomenované po Sigmundovi Freudovi. Bol výborným študentom a gymnázium dokončil v roku 1873 s vyznamením. Potom nastúpil na viedenskú univerzitu, kde študoval medicínu. Dosahoval vynikajúce výsledky, no odbor všeobecné lekárstvo dokončil až v roku 1881. Zdôvodnil to tým, že lepšie je dlhšie študovať, než sa rýchlo hrnúť do praxe. V roku 1876 bol asistentom vo vplyvnom fyziologickom laboratóriu, ktoré viedol Ernst Brücke. Tu sa do roku 1882 venoval nervovej histológii. Za päť rokov zhromaždil mnoho poznatkov, ktoré vyústili do jeho prvej publikovanej práce o tzv. Reisnerových bunkách v mieche. Freud zistil, že nervové bunky nižších a vyšších vrstvách majú jednotný pôvod, čo podporovalo aj evolučnú teóriu. Po dokončení štúdia pôsobil ako asistent vo viedenskej nemocnici a neskôr si založil vlastnú neurologickú prax. Prešiel z interného oddelenia na psychiatrickú kliniku vtedy renomovaného psychiatra Theodora Meynerta, ktorý sa zaoberal najmä anatómiou mozgu. V roku 1885 bol menovaný súkromným docentom pre odbor neuropatológie, čiže mohol bezplatne prednášať aj na univerzite. Na krátko odišiel do Paríža, kde asistoval profesorovi Charcotovi. Tento pracovno-študijný pobyt ho výrazne ovplyvnil. Profesor Charcot sprostredkoval Freudovi prechod z neurológie k psychopatológii. Charcot sa sústreďoval najmä na funkčné duševné choroby a bol majstrom v hypnóze. Freuda toto všetko oslovilo a pochopil, že existujú hlbiny ľudského nevedomia. Odmietol však všetky metapsychologické výklady, laické špekulácie a cirkusové ukážky hypnotických tranzov. V Paríži zároveň prišiel na to, že hysterické príznaky sú dôsledkom potlačovaného a neuspokojeného sexuálneho pudu. Po návrate z Paríža však boli Freudove vedecké poznatky a myšlienky o sexuálnom pôvode hystérie a iných problémov odmietané akademickou obcou.
V roku 1886 sa Sigmund Freud oženil so svojou snúbenicou Martou Bernaysovou, s ktorou mal šesť detí. Hoci na prvé miesto často dával svoju prácu a vedecký výskum, bol verným a oddaným manželom a svedomitým otcom. V tomto roku zároveň zahájil svoju prax v najlepšej lekárskej štvrti vo Viedni, na Radhausstrasse č.7. Liečil najmä pacientov s hystériou a používal elektroliečbu, no čoskoro zistil, že táto je neúčinná, preto prešiel na iné metódy.
Od roku 1887 začal používať hypnózu v rámci terapie. Tá sa spočiatku zdala ako účinná, no neskôr sa ukázalo, že nie. Ďalší vývoj Freudových myšlienok a názorov ovplyvnil Josef Breuer, s ktorým diskutoval najmä o možnostiach sexuálnych príčin hysterických záchvatov. Známy je aj prípad Anny O. (pod týmto pseudonymom sa nachádza vo Freudových spisoch), Breuerovej pacientky, ktorú napokon prevzal Freud. Tá trpela fyzickými poruchami, ako strata zraku, reči a ochrnutie, ktoré mali pôvod v psychickom vypätí, lebo sa starala po nociach o chorého otca. Po smrti jej otca tieto problémy nezmizli, čo naznačovalo, že stres nebol jedinou príčinou problémov.
Freud si pri terapii vymyslel novú techniku - siahol pacientom na čelo a vsugeroval im, že potom si vybavia všetko. Zistil tak, že hysterici trpia najmä kvôli spomienkam a traumatickým zážitkom z minulosti. Neskôr upustil aj od prikladania ruky na čelo. Pri terapiách ostal iba jediný prvok, ktorý sa používa dodnes - pohodlné ležanie na pohovke. Freud ďalej rozvíjal techniku voľnej asociácie, čo je dialóg medzi lekárom a pacientom, ktorý postupne povýšil na pacientov monológ, aby vylúčil ovplyvňovanie spomienok lekárom. V rámci voľnej asociácie ide o to, povedať všetko, čo pacientovi práve napadne. Všetko, aj to nepatričné, nevhodné, či nezmyselné. Nie je to však jednoduché, lebo verbálna výpoveď človeka je neustále podvedome kontrolovaná racionálnymi a predsudkovo pôsobiacimi mechanizmami.
Kľúčovým dielom Sigmunda Freuda je kniha Výklad snov (Traumdeutung), v ktorej rozoberá vzťah snov a ľudskej psychiky. Dielo vznikalo desať rokov a je reakciou na najbolestivejšiu stratu, ktorú Freud v živote zažil, a to smrť otca. Sny sa podľa Freuda vyjadrujú symbolicky a sú výrokom nášho nevedomia. Sen vždy tlmočí nejaký význam. Kniha poukazuje na to, akým spôsobom možno sen, ako racionálne a logicky nezrozumiteľný útvar, včleniť do súvislostí bdelého života a ako sen zobrazuje vnútornú architektúru citového a motivačného života. V tejto knihe zároveň načrtol aj problematiku sexuality a psychiky. Tu sa stretávame s pojmom Oidipovský komplex, ktorý neskôr rozvinul v ďalších dielach.
Prelom 19. a 20. storočia bol zlomový v kariére Sigmunda Freuda. V roku 1902 bol vymenovaný za mimoriadneho univerzitného profesora. Bolo to vďaka jeho pacientke, ktorá mala vplyvné konexie, odbornosť tu nehrala rolu. To sa však čoskoro zmenilo a Freud začal nadobúdať popularitu. Pribúdali mu pacienti a zároveň začal byť uznávaný aj odborníkmi. Začal mať aj svojich žiakov a obdivovateľov jeho diela. K jeho žiakom patril aj Carl Gustav Jung, ktorý Freuda spočiatku obdivoval, no neskôr s jeho názormi nesúhlasil, predovšetkým s Freudovou sexuálnou teóriou.
V roku 1923 Freudovi diagnostikovali rakovinu horného podnebia a hrtanu, pravdepodobne výsledok náruživého fajčenia cigár. Podstúpil okolo 30 operácií a s touto chorobou bojoval až do konca svojho života. V roku 1938 bol nútený emigrovať z Viedne do Londýna, nakoľko sa vzhľadom na svoj židovský pôvod necítil v Rakúsku bezpečne. K tomuto rozhodnutiu prispel aj výsluch jeho dcéry Anny na gestape. Freud bol nútený zaplatiť kauciu 12 tisíc holandských zlatých ako „daň za opustenie ríše“. Peniaze mu poskytla jeho obdivovateľka Marie Bonaparte.
Medzi zaujímavosti z Freudovho života patrí aj spočiatku pozitívny vzťah ku kokaínu. Objavil jeho anestetické účinky. Keďže sám trpel depresiami, apatiou a neurózami, najprv kokaín otestoval na sebe. Kokaín odporúčal aj svojím pacientom, avšak v niektorých prípadoch nastali ďalšie komplikácie. Užívanie kokaínu ako „zázračného liečiva“ preto radšej zavrhol.
Na sklonku svojho života už kvôli pokročilému štádiu rakoviny len veľmi ťažko rozprával. Odmietal analgetiká, keďže chcel mať stále čistú myseľ. Jeho jediným liekom boli dve tabletky aspirinu denne. Neskôr, v septembri 1939, sa dal prehovoriť aj na malé množstvo kokaínového derivátu, ktoré mu trochu uľavilo od bolesti. 21. septembra 1939 poprosil svojho lekára, Maxa Schura, o ukončenie jeho trápenia. Lekár mu dal dávku morfia, po ktorej Freud zaspal. Zomrel v skorých ranných hodinách, 23. septembra 1939.
