ROK #271 - Marcello Mastroiani Traditional Cache

Marcello Mastroianni patrí medzi najznámejších talianskych hercov 20. storočia. Bol obsadzovaný do filmov najmä vďaka jeho charizmatickej osobnosti. Pôsobil dojmom kultivovaného, sofistikovaného Taliana s nenúteným šarmom. Svojím pohľadom dokázal povedať oveľa viac, než by mohli vyjadriť dialógy. Vo filmoch stvárňoval rôzne postavy – nielen svetaznalých, zamilovaných, šarmantných mladíkov, ale aj úplne diametrálne a komplikovanejšie postavy. Narodil sa 28. septembra 1924 v mestečku Fontana Liri. V tomto mestečku sa narodil aj režisér Vittorio De Sica, s ktorým neskôr spolupracoval na mnohých filmoch. Jeho otec, Ottorino Mastoriani, sa často sťahoval za prácu a jeho rodina spolu s ním. Jeho otec bol tesár a svoju dielňu mal v Turíne a neskôr v Ríme. Od útleho veku ho lákalo herectvo a práca vo filmovom priemysle. Privyrábal si aj ako komparzista v najrôznejších filmoch. Počas 2. sv. vojny bol poslaný do nemeckého zajateckého tábora odkiaľ sa mu podarilo utiecť a útočisko našiel v Benátkach. Po vojne nechal školu školou a zamestnal sa ako účtovník v britskej filmovej distribučnej spoločnosti. Sem-tam bral malé, bezvýznamné úlohy a po večeroch hral v Univerzitnom divadelnom klube, kde hrával s Giuliettou Masinou (áno, Perinbaba, no vtedy ešte mladá a krásna). Medzičasom ho z pozície účtovníka vyhodili kvôli častým absenciám.

Na prelome 40. a 50. rokov sa živil ako profesionálny divadelný herec a zároveň sa pokúšal osloviť rôznych producentov a režisérov. Prvá naozajstná filmová rola prišla v podobe film Bedári (z r. 1947). Po nej hral v mnohých bezvýznamných filmoch, no občas sa našli aj zaujímavejšie kúsky ako napr. Kronika chudobných milencov (1954), Otcovia a synovia (1957), či kriminálna komédia Omyl neplatí (1958), kde hral po boku Claudie Cardinale. V 60. rokoch sa Mastroianni stretol s Federicom Fellinim. Stali sa nielen priateľmi, ale aj spolupracovníkmi – Fellini ako režisér a Mastroianni ako herec.

Filmom Sladký život (1960) sa skončili Mastroianniho role sympatických mladíkov. Hlavný hrdina, bulvárny novinár Marcello Rubini, ktorého stvárnil, prechádza otvoreným prierezom talianskou spoločnosťou bez ohľadu na všetky doterajšie tabu vo sfére morálnej, náboženskej a erotickej. Mastroianniho Marcello je očarujúci a súčasne vulgárny, vždy s cigaretou, neustále na stope senzácie a škandálu, visiaci na telefóne a krúžiaci okolo slávnej hviezdy. Napriek tomu Marcello vníma svoju duchovnú prázdnotu a uvedomuje si zmiznutie svojich niekdajších literárnych cieľov, ale nie je schopný už nič urobiť. Do sveta moderného filmu vtrhla revolúcia, v Taliansku film vyvolal škandál a katolícka cirkev mu udelila verdikt zakázaného filmu neprístupného všetkým. Vzápätí ho však ocenili na festivale v Cannes a Sladký život sa stal komerčne najúspešnejším Felliniho filmom. O dva roky neskôr vyjadril Fellini, opäť cez tvár Mastroianniho, svoje traumy vlastnej existencie a vlastnej tvorby režiséra (8½) a Mastroianni bez problémov predviedol súčasne suverénneho a súčasne o sebe pochybujúceho tvorcu.

V šesťdesiatych rokoch bol vyhľadávanou talianskou hviezdou, známou nielen svojimi rolami, ale aj početnými románikmi so svojimi krásnymi kolegyňami ako Faye Dunaway. Ako pravý Talian svojej doby sa však nikdy nerozviedol a ironicky sa vyjadroval: „Vždy som považoval manželstvo predovšetkým za inštitúciu, oženil som sa s optimizmom a bez veľkého premýšľania. Je to pre mňa čosi nevyhnutné, akási daň, ktorú človek v určitej etape života musí splatiť a také spláca. Nikdy som si nelámal hlavu nad tým, že strácam slobodu. Myslím si dokonca, že vzťah mimo manželstva človeka zbavuje slobody možno ešte viac, pretože nedáva pocit bezpečia.“ V rokoch 1971 – 1975 vytváral stály pár s francúzskou herečkou Catherine Deneuve a natočili spolu niekoľko filmov. Ich jediná dcéra Chiara Mastroianni sa narodila v roku 1972 a už ako sedemročná sa objavila vo filme A nous deux.

Ako uznávaná hviezda sa Mastroianni stále rád púšťal do projektov, ktoré od začiatku nemali nádej na väčší komerčný úspech. Ale iba v prípadoch, ak nebol súčasne ich producentom, ako si to vyskúšal napríklad u Viscontiho Cudzinca. Aj keď rád zdôrazňoval radosť nad filmovými honorármi, zisk nebol vždy tým hlavným, čo ho zaujímalo, točil bez prestávky celý život a bral aj roly vo filmoch, ktoré sa dali označiť za nedostatočné jeho talentu a schopnostiam. Niekedy pre možnosť natáčať s priateľmi, niekedy pre zábavnú rolu alebo práve pre peniaze – takú príležitosť nazýval obchodnou operáciou a nebolo ich málo. Zaraďoval sem Súkromný život, v ktorom Louis Malle využil popularitu jeho a Brigitte Bardot, Risiho Kňazovu manželku so Sophiou Loren alebo De Sicovej Milenca s Faye Dunaway.

Jeho osobný život splýval so životom hereckým, hral do poslednej chvíle, aj keď jeho dvorní režiséri postupne odchádzali. V poslednom období svojho života spolupracoval napríklad s Bertrandom Blierom alebo Nikitom Michalkovom, za ktorého Oči čiernej (1987) bol tretíkrát nominovaný na Oscara. Napokon si viac istý svojou angličtinou natočil niekoľko cudzojazyčných filmov Maccheroni s Jackom Lemmonom, japonsko-americkú komédiu Svadba alebo pohreb a Altmanovo Prêt-à-Porter. Poslednú veľkú príležitosť mu dala komédia Tri životy a jedna smrť z roku 1996. Bol to zároveň jeden z jeho posledných filmov, ktoré natočil. Zomrel 19. decembra 1996 na rakovinu pankreasu.