Hrad v Hlohovci bol odkajživa strategickým bodom, ležal totiž na obchodnej ceste pri brode cez Váh na odbočke Považskej cesty spájajúcej Ponitrie a bol vstupnou bránou do Nitrianskeho kniežatstva zo západu. Bol z neho vynikajúci vizuálny kontakt na celé západne ležiace územie až po vrchy Malých Karpát. Po vzniku Uhorského kráľovstva a začlenení západného Slovenska do neho, práve toto územie medzi riekami Váh a Morava tvorilo vnútornú obrannú líniu, tzv. konfínium, pričom hrad Hlohovec sa začlenil do obrannej pohraničnej línie, ako jeden z hlavných strategických bodov.
Ako kráľovský hrad bol už v 12. – 13. storočí sídlom komitátu. V pohnutých rokoch začiatku 12. storočia, bol zrejme viackrát obliehaný. V roku 1109 po vpáde českého kniežaťa Svätopluka, prišiel útok moravského kniežaťa Ota na kráľovské majetky v okolí Nitry. Nevedno, či pri tomto útoku bol hlohovský hrad skutočne aj dobitý, ale rozhodne ako fungujúce a životaschopné sídlo musel jestvovať aj naďalej, pretože v roku 1113, keď po odtiahnutí česko-moravských vojsk dal opát benediktínskeho kláštora na Zobore spísať svoje majetky, bol hrad Hlohovec spomínaní ako kráľovské sídlo hradných kastelánov – jobagiónov s pomerne rozsiahlou majetkovou držbou vo svojom okolí.
Prestavaný zámok na vrchole svojej slávy.
Pátranie po stredovekom hrade
Hľadanie starého románskeho hradu nad Hlohovcom prebiehalo dlho iba v rovine teórií a dohadov. Keď v roku 2009 boli v juhovýchodnom nároží hlohovského zámku pri archeologickom výskume odkryté mohutné kamenné múry základov vedúce do hĺbky takmer 5 metrov, bolo to po prvý krát, čo sme mali možnosť reálne vidieť pozostatky kráľovského hradu, ktorý odolal útoku Tatárov ako aj výbojom českého kráľa Přemysla Otakara II.
Hrad mal už na začiatku 13. stor. mimoriadne pevné kamenné základy a hrubé múry, za ktorými sa mohli ukryť obyvatelia celej osady a priľahlých dedín pred prípadným nebezpečenstvom. Za najprekvapivejšie možno považovať zistenie, že viaceré múry dnešného zámku do výšky prvého a druhého podlažia sú práve hľadaným kráľovským hradom. Nad záhradou tiež možno vidieť altánok - pôvodne bol zrejme jednou z veží stredovekého hradu. V renesancii ju nadstavili a zaklenuli arkádou s toskánskymi stĺpmi. Z tohoto obdobia pochádza aj maľovaný erb rodiny zo Salmu na južnej fasáde. V 19. storočí altánok upravili do neogotického štýlu.
Jeho územná majetková držba bola v 13. storočí rozsiahla. Hrad vlastnil dediny a usadlosti až pri Ostrihome, rieke Žitave, v okolí Galanty, Trnavy i Piešťan. Z týchto majetkov v 13. stor. postupne ukrajovali viacerí uhorskí králi, až sa územný rozsah majetkov zúžil len na oblasť Dolného Považia a priľahlých lokalít v Ponitrí. Hlavným poslaním hradu bolo chrániť prechod cez rieku a cestu, pričom hradná posádka sa aktívne podieľala aj na vojenských výpravách uhorských kráľov v cudzine. Ako pohraničný kráľovský hrad s priľahlou osadou si po dobu 12. a 13. storočia udržiaval svoje významné postavenie, ktoré sa neskôr posilnilo v závere 13. storočia, keď ho do svojho vlastníctva získal významný feudálny rod Abovcov.
Výrez z mapy, 16. storočie. Je tu pravdepodobne vidieť náčrt staršej podoby hradu.
Hlohovec je zapísaný po nemecky ako Freystatt - Slobodné mesto.
Z tohoto názvu sa storočiami chomolenia stalo dodnes používané označenie mesta Frašták.
Abov hrad
V marci 1241 vpadlo tatárske (mongolské) vojsko cez Verecký priesmyk do Uhorska a nemilosrdne ničilo usadlosti, vypaľovalo dediny a vraždilo obyvateľov. Predpokladáme, že hlohovský hrad ich náporu odolal, ale podhradská osada bola zničená a vypálená.
Ďalšie ťažké obdobie prežil Hlohovec v r. 1271 a 1273, kedy vojská Přemysla Otakara II. vpadli na juhozápadné Slovensko a vypálili celý rad dedín, miest a hradov, medzi inými aj Nitru. Onedlho nato, v roku 1275 sa skončila éra kráľovského hradu Hlohovec, keď uhorský panovník Ladislav IV. daroval „zem kráľovských hostí“ - Hlohovec s brodom, prístavom a všetkými z toho vyplývajúcimi príjmami silnému a mimoriadne vplyvnému feudálovi, ktorím bol Aba Veľký, syn Abov.
Aba presunul svoje sídlo na hlohovský hrad. História Hlohovca sa v priebehu 14. storočia niesla v znamení veľkých a prevratných zmien. Na prelome 13 a 14. stor. sa v Uhorsku prehlbovalo napätie medzi posledným arpádovským panovníkom Ondrejom III. a uhorskými oligarchami, medzi ktorých patrili aj páni hlohovského panstva Aba Veľký a Abrahám Ruffus so sídlom v nížinnom hrade Rufum Castrum, neskôr Vőrősvár (na území dnešného Leopoldova a Čerevníka). Obaja magnáti boli súčasťou vysokej politickej hry odohrávajúcej sa medzi Matúšom Čákom Trenčianskym, jeho spojencami a kráľom. Aba sa pošas občianskej vojny po smrti kráľa Ondreja III. postavil na stranu Matúša Čáka. No keď po Čákovej smrti v roku 1321 pominul vplyv tohto významného veľmoža, ujal sa spravovania územia energický kráľ Karol Róbert z Anjou. Ten okamžite skonfiškoval Above majetky vrátane hlohovského panstva, ktoré v tak v r. 1321 – 1349 opäť pripadlo kráľovi. No ešte pomerne dlho potom (až do 17. stor.) sa najstaršej – románskej časti hlohovského hradu hovorilo Abavár (Abov hrad).
Hlohovec, 1. polovica 19. storočia
Ujlakiovci a Stibor zo Stiboríc
Koncom roku 1349 obdaroval v donačnej listine uhorský kráľ Ľudovít I. z Anjou svojich verných služobníkov magistra Mikuláša a jeho dvoch bratov panstvom hradu Hlohovec spolu s prilahlými dedinami. Mikuláš z Iloku, zakladateľ rodu Ujlakiovcov, okrem iného zrušil funkciu starého brodu a v roku 1353 presunul s kráľovým povolením vyberanie mýta na novopostavený most.
Roku 1403 sa Uhorsko zmietalo v ďalšej vážnej občianskej vojne, pri ktorej si protivníci z radov vyššej aristokracie vzájomne devastovali majetky a vyvražďovali obyvateľstvo. Stibor zo Stiboríc obhajujúci záujmy kráľa Žigmunda vtedy plienil panstvo svojho budúceho zaťa Ladislava Ujlakyho, ktorý stál na strane rebelujúcej uhorskej šľachty. Po ťažkých bojoch napokon hrad i mesto Hlohovec aj dobyl, obsadil a užíval niekoľko rokov.
Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov rodu, Mikuláš Ujlaky, zvaný aj Fraštacký, sa narodil do obdobia práve skončených sporov medzi jeho dedom vojvodom Stiborom a otcom Ladislavom. Viaceré svoje životné aktivity a ciele podriadil práve mestu Hlohovec, z ktorého pochádzal. I keď mladosť zrejme prežil práve tu, udalosti v Uhorsku, kam začali čoraz viac prenikať zo susedných Čiech a Moravy husiti, prinútili pánov Hlohovca presunúť sa do ich rodového sídla v chorvátskom Iloku.
Rytina Hlohovca - 1835. V pozadí je vidieť pevnosť Leopoldov
Husiti
Hlohovec sa ocitol priamo vo víre husitských výprav v roku 1431, kedy sa vojská Prokopa Holého, zvaní tiež táboriti, presúvali zo stredného Slovenska cez Nitru. Husiti obsadili hlohovský most a utáborili sa v blízkosti mesta. Pri svojom odchode spálili most, čo sa im zakrátko vypomstilo, spálený most ich zastavil pri ústupe pred uhorským vojskom niekoľko týždňov neskôr. Na druhú stranu Váhu sa im podarilo prejsť až pri Ilave. Sužovanie obyvateľov Hlohovca sa načas upokojilo až po bitke pri Liapnoch v roku 1434, kde utrpeli sirotkovia a táboriti zdrvujúcu porážku.
Neskôr, v 40. rokoch 15. storočia znovu ožili husitské idey, keď sa na našom území konsolidovali bratríci. Hlohovský hrad nakrátko obsadili práve oni, pod vedením Pankráca zo Sv. Mikuláša, ale už v roku 1446 na mesto i hrad zaútočil Ján Jiskra z Brandýsa zastupujúci záujmy neplnoletého kráľa Ladislava Pohrobka s 8000 armádou, vyhnal z Hlohovca Pankráca a hrad vrátil zemepánovi Mikulášovi Ujlakymu. Po tomto roku sa pomery v Hlohovci zlepšili, mesto bolo opevnené provizórnou palisádovou hradbou a murovanými vstupnými bránami.
O dva roky neskôr viedol z hlohovského hradu posledné vojenské ťaženie proti Bratríkom pri Veľkých Kostoľanoch, spoločne so zemepánom Mikulášom, samotný uhorský kráľ Matej Korvín. Pripomienkou na návštevu legendárneho uhorského kráľa mal byť trónny koberec kráľa Mateja, zanechaný v Hlohovci po splnení vojenskej misie. Ten sa na hlohovskom zámku nachádzal až do roku 1945, kedy za doposiaľ nevyjasnených okolností na sklonku vojny opustil Hlohovec a stal sa obdivovaným exponátom múzea Magyar nemzeti v Budapešti.
Podoba hradu v 17. storočí
V tieni polmesiaca
Po smrti Vavrinca Ujlakiho, syna Mikuláša Ujlakiho prepadlo panstvo kráľovkej komore, od ktorej ho o rok neskôr, v roku 1524, kúpil Alexej I. Thurzo - uhorksý palatin za kráľa Ferdinanda I. Habsburského. Výmena zemepánov Hlohovca sa ale odohrávala v mimoriadne nepriaznivom čase postupujúceho tureckého nebezpečenstva. Uhorsko sa otvorene pripravovalo na vojnu, čo napokon vyvrcholilo aj potupnou porážkou jeho armády v bitke pri Moháči v roku 1526. Blížiace sa turecké nebezpečenstvo prinútilo majiteľa panstva Alexeja Thurzu načas opustiť Hlohovec, no skutočný nápor Turkov prišiel až v roku 1530, kedy turkotatárske hordy prekročili Dunaj a od Nitry prenikli cez Hlohovec na juhozápadné Slovensko. Na pomoc Uhorsku proti Turkom prišli poľskí kozáci, ktorí sa dočasne usídlili v Hlohovci. Pod vplyvom týchto udalstí bojové nadšenie Turkov opadlo. Ich vojsko sa usadilo v uhorskej nížine, okiaľ však podnikalo lúpežné výpravy až k Hlohovcu, ktorý vypálili. Hrad a mesto sa v nasledujúcich rokoch opevnili. V roku 1539 kastelán Štefan Kriva požiadal o talianskych staviteľov z Trnavy na opravu bašty. Alexej Turzo umiera v roku 1543, bez mužských potomkov a nad Hlohovcom ďalej vládne jeho dcéra Alžbeta.
V 80. rokoch 16. stor. svoj vplyv nad panstvom začal viac uplatňovať Stanislav Thurzo, ktorý je považovaný za najhorlivejšieho stúpenca evanjelikov a zároveň muža všemožne podporujúceho vzdelanosť v Hlohovci. Po jeho smrti bola však jeho žena Anna Rozina Listiusová, považovaná za krvavú grófku alebo druhú Alžbetu Báthoryovú. Listiusová sa vyznačovala krutosťou a v záchvatoch sadistickej vášne sa dopúšťala zločinov na svojom služobníctve a poddaných. Na svojom dvore zhromaždila podivných ľudí, ktorých okolité obyvateľstvo nazývalo "čarodejníkmi", sama sa zúčastňovala podivných temných praktík a v širokom okolí ju ľud nenazýval inak iba "kráľovnou čarodejníc". Po dokázaní viny z brutálnych vrážd viacerých žien, mužov a detí ju odsúdili na stratu hlavy, ale kráľ Ferdinand III. ju napokon omilostil. Hlohovecká vetva Turzovcov vymrela v roku 1636.
Oficiálne o tri roky neskôr kúpil od kráľovskej komory celé panstvo Adam Forgáč. Svoj vplyv tu však zrejme začal uplatňovať už v roku 1637, keď panstvo zabrala uhorská komora. Kráľ mu totiž hlohovské panstvo sľúbil ešte v roku 1621, keď boli Thurzovci zapletení do povstania Gabriela Bethelna. V 17. storočí sa Hlohovec čoraz viac ocital v trvalom ohrození tureckých nájazdov. Nový majiteľ panstva Adam Forgáč si žiaľ svoje majetky dlho neužil. Ako veliteľ novozámockej pevnosti nedokázal v roku 1663 ubrániť rozhodujúci nápor Osmanov a po páde Nových Zámkov Turci zakrátko obsadili aj Hlohovec. Zmocnili sa ho po viacerých útokoch vojsk Valachov, Oláhov a Sýrčanov dňa 13. októbra 1663 a vo svojej správe ho mali až do roku 1683, kedy po prehranej bitke pri Viedni opustili mesto. Počas tohoto 20 ročného obdobia mali Turci v Hlohovci svoju stabilnú vojenskú posádku.
3D model hradu z expozície Vlastivedného múzea v Hlohovci
Erdődyovci
Na sklonku roku 1704, medzi Vianocami a Novým rokom, plienili Hlohovec po prehratej bitke pri Trnave vojská Juraja Rákocyiho a v tom istom roku aj cisárska armáda generála Heistera. Povzbudivým pre Hlohovec bol z hľadiska rozvoja rok 1720, kedy panstvo hradu získal posledný z významných šľachtických rodov, Edődyovci. Rozsiahlymi zmenami prešiel areál hradu. Rodina Erdődy ho postupne prebudovávala na pohodlné panské sídlo (zámok) zodpovedajúce vkusu a štýlu viedenského cisárskeho dvora.
Najvýznamnejším členom rodu bol gróf Jozef Erdődy, dvorný kancelár cisára Františka II. V rokoch 1790 – 1800 nechal v barokovom slohu postaviť terajší kaštieľ na mieste zhoreného zámku a celý areál obklopil veľkolepým 16 hektárovým parkom s terasami, platanovým hájom a zámockým jazierkom. Na východnom okraji areálu dal postaviť jazdiareň (1800) a empírové divadlo (1802), prebudoval aj rodovú hrobku Erdődyovcov na miestnom cintoríne a dal prestavať tunajší špitál.
Začiatok 19. storočia v Hlohovci mal veľkolepý úvod v podobe návštevy cisára Františka II. Ten v r. 1802 pricestoval do Hlohovca, ubytoval sa v Erdődyho zrekonštruovanom kaštieli a zúčastnil sa otvorenia novopostaveného empírového divadla s majstrovským vystúpením Ludwiga van Beethovena.
O pár rokov neskôr sa Hlohovec ocitol vo víre napoleonských vojen. V roku 1809 bola v Hlohovci zriadená vojenská poľná nemocnica pre napoleonskych vojakov.
Severná terasa kaštieľa - pôvodne bastión hradu (začiatok 20. storočia)
Legendy o únikových tuneloch zo zámku pozná azda každý Hlohovčan. Zaujímavosťou je predpoklad, že sú v skutočnosti pravdivé. Vďaka georadarovému prieskumu sú v Zámockej záhrade sú skutočne potvrdené zistenia lokálnych dutín v zhruba štvormetrovej hĺbke. Tie mali viesť od bastiónu smerom ku skleníkom, po hrane svahu.
Otváracie hodiny a vstupné najdete tu.
!!! Pre odlovenie kešky netreba nič rozoberať, je ukrytá naozaj jednoducho. Prosím, nepoškodzujte túto pamiatku viac, než už je !!!
Zdroje:
hlohovec.sk