Pamätník začal písať svoju históriu v roku 1976, kedy sa splnila niekoľkoročná snaha obce Dolná Lehota vybudovať v Krpáčovskej lokalite dôstojnú spomienku na obete bojov, ktoré tu prebehli. Vybudovaný bol na hornom konci horskej lúky v Črmnom pod Okosenou.
Pamätník II. československej paradesantnej brigády ktorý stojí v lokalite Krpáčovo v Nízkych Tatrách pripomína hrdinstvá našich parašutistov, ktorí položili životy v bojoch II. svetovej vojny. To, že pamätník predstavuje padáky, by ste zistili až pri pohľade z hora. Zo zeme pripomína neforemný nezmysel, na ktorý sa však treba pozerať aj ako na historickú pamiatku.
Československí paradesanti boli bojovníkmi SNP extra klasa. Na povstaleckom letisku Tri Duby ich začali z poľského mesta Krosno prepravovať začiatkom októbra a hneď ich vysielali na najproblematickejšie úseky frontu. „Veľmi dobre si na nich pamätám, mám pred sebou každú tvár,“ hovorí jeden z posledných miestnych žijúcich účastníkov Povstania Jozef Bakoš. Pochádza z Hiadeľa, v okolí ktorého sa dal ako 19-ročný na partizánske chodníčky. „Tadiaľ prechádzali, pomáhali sme im v orientácii, s nosením proviantu, munície. Volali sme ich naši chlapci. Líšili sa od ostatných. Boli profesionáli, disciplinovaní, sebavedomí, nebojácni. Slováci, ale aj niekoľko českých a ruských veliteľov.“ Ich jadro tvorili slovenskí vojaci bojujúci na východnom fronte spočiatku proti Sovietom. Potom začali prebiehať na druhú stranu frontu. Ešte pred porážkou Nemcov pri Stalingrade. Prešli náročným výcvikom, bojovali o Dukliansky priesmyk.
Poznal ich Jozef Opaterný, vtedy 14-ročný syn richtára v Dolnej Lehote. Aj u nich priamo bolo ubytovaných niekoľko výsadkárov. „Bývali sme na kopci, tak ráno na Ondreja otec išiel nabrať vodu koňom,“ rozpráva. „Tam pri studni sa dozvedel, že špeciálna protipartizánska jednotka s lebkami na uniformách obkľučuje dedinu. Chytro našich akože podnájomníkov varoval. Tí schmatli len zbrane a poďho do lesa. Veci mali zbalené, tak sme ich v humne schovali do koša a zakryli lístím. O pár minút vtrhli nacisti. Tu som ustrnul, lebo som zbadal, že v tej trme-vrme sme jeden vojenský batoh nechali na zemi. Tým však, že Nemci dokorán otvorili bránu, posunuli ho a za ňu sa už nepozreli. Inak nám všetko obrátili hore hlavou. Našťastie nič nenašli. Keby priamo u richtára zistili čosi podozrivé…“ Na druhý deň išiel s otcom na voze na Krpáčovo, kde jednotky Edelweiss nečakane prepadli štáb parabrigády. Našli tam kopu mŕtvol. Na stole ešte boli v tanieroch halušky, ktoré sa slovenskí vojaci chystali zjesť. Hrozný pohľad! Celkom tam padlo 16 parašutistov a päť partizánov. Brigáda však bojovala ďalej, kým sa 19. februára 1945 nespojila so sovietskou armádou. Potom jej vojakov nasadili ešte do bojov o Kežmarok.
Z dvetisíc „našich chlapcov“, ktorí sa na jeseň 1944 do vlasti vrátili na padákoch, už dnes málokto žije. Veď keď v rokoch 1941 – 1942 narukovali, tak v súčasnosti majú prinajmenšom 95 rokov. Na sobotných oslavách aj Jozef Opaterný patril medzi najstarších prítomných. Aj preto zdôraznil: „Som, rád, že sme pomník obnovili a že sa tu budú organizovať všelijaké podujatia. Nielen spomienkové, ale aj športové či turistické, Som rád najmä kvôli našej mládeži. Aby vedela, ako to tu bolo na jeseň 1944.“
zdroj: internet