Obec Rudlov
Geografická poloha a prírodné prostredie obce
Katastrálne územie obce Rudlov má rozlohu 1605 ha a rozprestiera sa v Podslanskej pahorkatine.
Stred obce sa nachádza vo výške 201 m n.m. Chotár vo výške 155 a 755 m n.m. Má hnedé lesné a nivné pôdy, v západnej časti rozsiahle dubové a bukové lesy. V minulosti patrila obec administratívne do Zemplínskej župy. V súčasnosti patrí do Prešovského kraja a do okresu Vranov nad Topľou. Pri poslednom sčítaní ľudu, domov a bytov v máji 2001 mala obec 647 obyvateľov a 156 domov, z toho 142 trvale obývaných. Rudlov susedí s troma obcami. Na severe je to Hlinné, na juhu Zámutov a na východe je to obec Soľ. S touto Rudlov takmer stavebne splynul. V Rudlove sa možno stretnúť s nasledovnými chotárnymi názvami: Zemičky, Na Obšari, Na Záhumní, Tablička, Záhumienky, Pred Suchou dolinou, Pod Železnou…
Medzi obcami Rudlov a Soľ je ložisko kamennej soli, ktoré je súčasťou Zbudského súvrstvia. Soľné telesá tvoria mohutné šošovky. Hĺbka uloženia je od 270 do 450 m. Klimaticky patrí Rudlov do teplej oblasti s mierne vlhkou relatívne chladnou zimou. Prevláda severný, juhovýchodný a severozápadný vietor. Stredom obce preteká Slaný potok. Maximálny prietok dosahuje v marci, v období topenia sa snehu. Pri obci Soľ sa vlieva do rieky Topľa. Obec je z juhozápadnej a západnej strany obklopená lesmi. Žije v nich jelenia a srnčia zver, diviaky, líšky, veveričky, kuny, jazvece, divé mačky, objavili sa aj rysy a vlci. Z plazov sa vyskytuje slepúch, užovka, vretenica, jašterička, z obojživelníkov mlok, rosnička zelená a z rýb pstruh potočný, čerebľa obyčajná. V potoku žijú aj raky. Z vtáctva sa nachádzajú jastraby, sokoly, kane, sovy, krkavce, lastovičky, vrabce, vrany, straky, hrdličky, kukučky, holuby, sýkorky, ďatle, drozdy, škorce, sláviky, strakoše, škovránky a iné. Hniezdi tu aj bocian čierny.
V okolitých lesoch je množstvo prameňov s pitnou vodou. Medzi Rudlovom a Hlinným je slaná voda a liečivé bahno. V minulosti tam boli postavené menšie kúpele, ktoré ešte pred prvou svetovou vojnou boli zničené. Ďalej sa tu nachádzajú dva pramene železitej kyselky. Z drevín má zastúpenie buk, dub, javor, jaseň, hrab, smrek, smrekovec opadavý, borovica, jedľa, breza, osika, čerešňa… Okolité lesy sú bohaté na výskyt húb, lesných plodov a liečivých rastlín. Nachádzajú sa tu aj chránené lokality. Časť z nich sa aj napriek názvu nachádza v katastrálnom území obce Rudlov – „Zámutovská jelšina“ – prírodná rezervácia, rozloha 0,66 ha, „Zámutovské skaly“ – Štátna prírodná rezervácia, rozloha 30,66 ha.
Štát: Slovensko
Kraj: Prešovský kraj
Okres: Vranov nad Topľou
Región: Horný Zemplín
Nadmorská výška: 201 m n. m.
Rozloha: 16,04 km⊃2; (1 604 ha)
Obyvateľstvo: 716 (31. 12. 2022)
Hustota: 44,64 obyv./km⊃2;
Prvá pís. zmienka: 1402
História o vzniku obce
Okolitá krajina patrila v druhej polovici 9. storočia, najmä za panovania Svätopluka do Veľkomoravskej ríše. Svätoplukovi podriadení veľmoži vtedy sídlili a priľahlú krajinu s obyvateľmi spravovali z hradiska v dedine Zemplín. Od 11. storočia bol aj tento kraj súčasťou Uhorského kráľovstva, pričom administratívne patril do Zemplínskej župy, cirkevne do Jágerskej diecézy a v rámci nej do Zemplínskeho arcidiakonátu. Už od 13. storočia sa zachovali písomné správy, v ktorých je zapísaná susedná obec Soľ.
Podľa dokladov Vlastivedného archívu v Prešove sa vznik obce Rudlov datuje od roku 1402. Prvá správa o Rudlove je však z roku 1399, v súvislosti s riešením sporu o tamojší majetok a okolité lesy medzi Abovcami – vlastníkmi panstva Lipovec a šľachticmi z Rozhanoviec. Z obsahu mandáta Palatína vyplýva, že dedina Rudlov jestvovala aj pred rokom 1399. Rudlov sa vyskytuje v písomnostiach z prelomu 14. a 15. storočia pod názvom Rudelfalva. Obec založil šoltýs Rudlo s usadlíkmi podľa zákupného práva okolo polovice 14. storočia. V 15. storočí a v prvej štvrtine 16. storočia patrila šľachticom z Rozhanoviec ako majetková súčasť ich hradného panstva Čičava, neskôr Vranov. Po nich dedinu v roku 1524 zdedili Bátoriovci. V 17. storočí patrila postupne Nádašdiovcom, Ňariovcom, Esterháziovcom, Drugetovcom a ich dedičom. V Rudlove začiatkom druhej polovice 15. storočia hospodárilo okolo 15 domácností, ktoré sa zakrátko takmer všetky odsťahovali. V roku 1493 tam hospodárila len jedna sedliacka domácnosť. Noví obyvatelia sa začali usadzovať v prvej polovici 16. storočia, nepochybne podľa zákupného valašského práva. V roku 1567 boli valašské domácnosti zdanené daňou kráľovi od dvoch port. Dve želiarske domácnosti a domácnosť slobodníka daň neplatili. V roku 1582 sedliakov zdanili od piatich port. Nárast zdanenia svedčí o pribudnutí domácnosti a zväčšení rozsahu pozemkov. V roku 1600 malo sídlo 21 obývaných poddanských domov, dom šoltýsa, kostol a faru pravoslávneho farára. Na prelome 16. a 17. storočia bol Rudlov stredne veľkou dedinou. Začiatkom 17. storočia väčšina valachov Rudlov opustila, iní schudobneli. V roku 1610 vtedajších valachov zdanili len od 0,25 porty. Úpadok valachov spôsobil, že časť z nich sa stala želiarmi. V roku 1623 šoltýskej domácnosti patrilo polovičné šoltýsovstvo. Šesť valašských domácnosti boli želiarske. Žila tam aj domácnosť pravoslávneho farára. V roku 1610 a 1635 zdanili želiarov daňou kráľovi postupne od 0,25 a 0,5 porty. V druhej štvrtine 17. storočia žilo v obci iba želiarske obyvateľstvo.
Nové rusínske obyvateľstvo z prvej polovice 16. storočia sa venovalo najmä ovčiarstvu. Okolo roku 1547 už odovzdávalo zemepánom ovce, jahňatá, kozy a nepochybne aj iné valašské dávky. Postupne obhospodárovali aj polia. Podľa urbára z roku 1585 valašské domácnosti platili zemepánom spoločne ročnú daň 11 zlatých a 50 denárov. Odovzdávali kury a husi, 4 ovce, 4 syry, 2 remenné popruhy a 9 kýt konopí. Odovzdávali tiež vola, avšak spolu s poddanými v Banskom.
Odkupovali od zemepánov 5 gbelov pšenice za 5 zlatých a 75 denárov, ako aj súd vína za 16 zlatých spolu s poddanými z Jastrabia. V 17. storočí zemepáni od nich vyžadovali okrem dane a valašských dávok aj roboty pri oráčke a vystrojenie povozov. Šoltýs v druhej polovici 16. storočia platil zemepánom ročne daň 1 zlatý, miesto chovania lovného krahulca platil 25 denárov. Okrem toho v prvej polovici 17. storočia choval zemepánske žriebätá, alebo chrta a poskytoval povoz.
Tamojší pravoslávny farár v druhej polovici 16. storočia a prvej polovici 17. storočia platil zemepánom ročnú daň 1 zlatý.
Na prelome 17. a 18. storočia bol Rudlov stredne veľkou dedinou. V rokoch 1715 a 1720 v nej bývalo postupne 16 a 18 sedliackych domácností. K dedine patril aj mlyn. V okolitých lesoch sa rozšírila ťažba železnej rudy. V roku 1787 má obec 55 domov a 420 obyvateľov, zaraďuje sa k najväčším na okolí. V tom čase sú jej obyvatelia známi ako dobrí výrobcovia kôs. Pomenovanie obce sa často menilo. V roku 1414 mala názov Reudel, v roku 1474 Rywdel, v roku 1773 Rudlyow, v roku 1808 Rudlow, maďarsky Rudlyó, Ercfalva. Terajší názov obce Rudlov sa zachováva od roku 1920.
Obec vo víre vojen
Obec vo víre vojen a sociálnych zápasov /1800-1849/
Zhoršenie postavenia nižších spoločenských vrstiev v prvej polovici 19. storočia viedlo k nespokojnosti poddaných, ktorá vyvrcholila vo Východoslovenskom roľníckom povstaní v roku 1831 a v rade menších nepokojov.
V lete roku 1831 poznamenali obec ťažko dve tragické udalosti. Prvá bola cholerová epidémia a vzápätí Východoslovenské roľnícke povstanie. Až do tohto roku Európa choleru nepoznala. Táto zákerná choroba sa objavovala iba v Ázii, najmä v Indii. Nové infekčné ochorenie malo veľmi rýchly priebeh a hneď v prvých dňoch si vyžiadalo veľké množstvo obetí, najmä z nižších vrstiev obyvateľstva. Všetky známe lieky sa ukázali ako neúčinné a podstatnejší význam nemali ani opatrenia úradov na dezinfekciu zdrojov pitnej vody a izoláciu postihnutých oblastí. Epidémia prepukla plnou silou, hlavne na hospodársky a sociálne zaostalom vidieku, kde doslova kosila chudobné roľnícke obyvateľstvo.
Začiatkom augusta zachvátila epidémia aj obec Rudlov. Prvý výskyt v obci sa zistil 22.7.1831. Do 27.8. v Rudlove zomrelo na choleru 54 občanov rôzneho veku. Priebeh epidémie skomplikovalo rozšírenie pochybného prípravku, ktorý poverčivému obyvateľstvu napriek zákazu predával Ihnát z Jastrabia. Na mnohých miestach bola cholerová epidémia iba predohrou a vlastne jedinou z hlavných príčin Východoslovenského takzvaného cholerového sedliackého povstania. V skutočnosti mal sociálny výbuch hlbšie príčiny, ktoré spočívali v hospodárskom a spoločenskom vývine v predchádzajúcich rokoch. V dôsledku zaberania sedliackej i obecnej pôdy a sceľovania pozemkov od začiatku storočia značná časť roľníkov schudobnela a nebola schopná plniť si povinnosti voči vrchnosti, pričom stále narastal počet želiarov. /Želiar – vlastnil dom, ale nemal žiadny pozemok, podželiar – nemal ani dom, ani pozemok, sedliak – poddaný s pridelenou zemepánskou pôdou/. Situáciu najchudobnejších vrstiev komplikoval hlad a nemilosrdné vymáhanie dávok a roboty zo strany vrchnosti. Epidémia bola vlastne iba vyvrcholením tohto utrpenia a stala sa bezprostredným podnetom k živelnému povstaniu. Skutočnosť, že dovtedy neznámej chorobe padali za obeť práve príslušníci najchudobnejších vrstiev a v oveľa menšej miere jej podľahla šľachta, farári, úradníci a židia, viedla ku vzniku takzvanej trávičskej povery. Podľa nej príčinou vysokej úmrtnosti poddaných nebola cholera, ale sami páni, ktorí ich chceli otráviť najmä dezinfekčnými práškami sypanými do studní a inými vnucovanými ochrannými opatreniami. Túto poveru často umelo vytvárali a zámerne rozširovali jednotliví vodcovia povstania. Cholera sa tak stala iskrou, ktorá zapálila roky skrývanú nenávisť vidieckeho obyvateľstva. Tá bez jasného cieľa a programu povstania prepukla zväčša v nekontrolovateľné rabovanie a neraz viedla k nezmyselnému a surovému vraždeniu. Hlavnými ohniskami povstania boli Zemplín a Spiš.
Povstanie sa začalo koncom júla v okolí Trebišova a odtiaľ sa rozšírilo do stredného Zemplína. Vyvrcholilo na území Solianskeho okresu. Zúčastnili sa ho najmä obyvatelia Zámutova, Jastrabia, Rudlova, Merníka, Čičavy, Komáran a iných obcí. Nepokoje začali v Zámutove, keď ozbrojení sedliaci pod dojmom trávičských správ vyrabovali kaštieľ, zbili miestnych židov, zemepána, fiškála, na smrť ubili správcu a niekoľko dní mučili uväzneného pánskeho sluhu fiškála Huňora. K najväčšej tragédii došlo v Merníku. Tam spojení poddaní z viacerých okolitých obcí drasticky zavraždili zemepána Jozefa Suľovského spolu s ďalšími ôsmimi osobami, vrátane štyroch žien. Medzi zavraždenými bol aj evanjelický farár Jozef Kaciáň a vrchný slúžny sudca Solianskeho okresu Ján Revický, ktorý v kaštieli náhodne nocoval.
Dňa 1. augusta prišiel do obce Soľ bývalý sluha pánskeho fiškála Huňora Jozef Krobeľ, ktorého sedliaci obvinili z otrávenia studní. Na druhý deň ho predviedli pred evanjelického farára Mateja Rojku. Ten neinformovaný o trávičskej povere ho dal dopraviť k vrchnému slúžnemu Jánovi Revickému. Slúžny ho zaradil medzi osoby určené na pochovanie obetí choroby. Na nasledujúci deň opustil Krobeľ Soľ a ušiel do Zámutova, kde ho však uväznili a mučením prinútili priznať sa k otráveniu studní z poverenia vrchnosti a duchovných. Zámutovčania začali búriť richtárov susedných obcí a pripravovať prepadnutie kaštieľa. Do Soli prišli povstalci zo Zámutova, Vole, Rudlova, Hlinného ráno 6. augusta 1831 a spolu s niekoľkými miestnymi sa vybrali na evanjelickú faru s úmyslom zabiť farára Mateja Rojku. Toho však včas varovala suseda a podarilo sa mu ukryť v záhrade. Vzbúrenci sa museli uspokojiť s vyrabovaním a zničením fary. Vyrabovali aj príbytky bohatších židov. Keď Soľania odmietli pripojiť sa k vzbúrencom a tiahnuť s nimi smerom na Vranov, vyhrážali sa im zapálením obce na štyroch miestach. Povstalci ďalej pokračovali smerom na Čaklov, kde vyčínali v kaštieli barónky Meškovej. Pred zotmením dorazilo do Vranova asi 600 buričov, kde pokračovali v ďalšom rabovaní. Povstanie sa skončilo o niekoľko dní po príchode šiestich stotín vojska, ktoré do 12. augusta obsadilo všetky ohniská vzbury. Vojaci pochytali niekoľko tisíc sedliakov, ktorých pozatvárali vo Vranove a okolitých obciach. Tieto smutné udalosti definitívne ukončil štatariálny súd vo Vranove. 119 účastníkov povstania odsúdil na smrť a ďalších niekoľko tisíc na väzenie a palicovanie. Dňa 31. augusta 1831 sa konala poprava 41 sedliakov, ktorých obesili pozdĺž cesty od Čierneho nad Topľou po Vranovské Dlhé. Medzi nimi boli aj dvaja obyvatelia obce Rudlov, a to Michal Masič a Ján Pupko.
V roku 1848 sa v okolitých lesoch rozmohlo pytliactvo, najmä na majetkoch baróna Barkóciho, ktorý preto musel požiadať sudcu, aby celá vec sa riadne prešetrila a v zmysle prijatých zákonov sa zakázal sedliakom lov zveri a vtáctva. K závažným sociálne motivovaným nepokojom došlo začiatkom roku 1845. V januári vtrhli ozbrojení sedliaci z Rudlova, Zámutova a Soli do Šarišskej stolice, kde prepadli opálové bane a banskú osadu na Dubníku pri Červenici. Za pomoci vojska a stoličnej šľachty boli vzbúrenci pochytaní a zvláštnym súdom odsúdení. Ďalšie búrlivé udalosti priniesla onedlho revolúcia v roku 1848/1849.
Príroda
Slanské vrchy sú sopečné pohorie severojužného smeru, dlhé 50 km a široké 12 až 20 km. Zložené sú z piatich horských skupín (Šimonka, Makovica, Mošnik, Bogota, Milíč) oddelených sedlami. Najvyšším vrchom pohoria je Šimonka (192 m).
Geologicky vývoj horstva bol ovplyvnený sopečnou činnosťou, pričom ne jeho stavbe sa podieľajú andezity a iné vulkanické horniny. Eróziou pôvodného sopečného reliéfu vznikli rozmanité povrchové tvary, prekrásne doliny, zrázne steny a bralá s kamennými morami na úpätí.
Rozmanitosť prírodného prostredia, daná dubovo bukovými lesmi, kvetnatými lúkami, hustou sieťou horských potokov a členitosťou reliéfu pohoria, je predpokladom bohatosti flóry a fauny Slanských vrchov. Na lúčke pri obci sa vyskytuje poniklec veľkokvetý.
Vďaka výskytu vzácnych druhov vtákov (bocian čierny, včelár lesný, muchárik bielokrký, chrapkáč poľný) sú Slanské vrchy na zozname chránených vtáčích území siete EÚ Natura 2000.
V katastrálnom území Rudlova sa nachádzajú dve maloplošné chránené územia – Prírodná rezervácia Zámutovská jelšina (0,66 ha) a Národná prírodná rezervácia Zámutovské skaly (30,66 ha).
