Zimný a nákladný prístav
Keby si sa na konci 19. storočia prešiel po okraji Bratislavy, našiel by si tu divoký Dunaj s ramenami, ktoré sa pri povodniach nepredvídateľne rozlievali. Práve tu, na mieste starého ramena, sa rodil priemyselný svet nového mesta – s koľajnicami, skladmi a nakoniec aj so Zimným prístavom.
Dunaj bolo treba „skrotiť“. Inžinieri podľa plánov Enea Graziosa Lafranconiho napriamili rieku, spevnili brehy kameňom z Devína a Dunaalmásu a zasypali staré rameno. Na uvoľnenom priestore vznikol priestor pre odvážny projekt: veľký prístav, ktorý mal z Bratislavy spraviť srdce obchodu na hornom toku Dunaja.
Keď sa v roku 1897 začali zemné práce, nešlo už len o malé útočisko pre lode počas zimy. Z pôvodnej myšlienky „zimného úkrytu“ vyrástol plán najväčšieho riečneho prístavu v Uhorsku. Mal pojať až 200 lodí, vyžadoval presun obrovského množstva zeminy a budovanie hrádzí, tratí a nových ciest. Na brehoch postupne vyrastali sklady, colnica aj technické zázemie pre ľudí, ktorí tu pracovali.
Prvé roky bol prístav ešte veľmi „ručný“. Tovar sa prekladal silou ľudských rúk, často za pomoci zvierat. Každý sud, každý vrecia či debna prešli cez ruky prístavných robotníkov. Zlom prišiel počas prvej svetovej vojny, keď do Bratislavy prišiel prvý žeriav. Od tej chvíle sa práca zrýchlila, viac sa oplatilo využívať stroje a prístav sa začal podobať modernej priemyselnej prevádzke.
Zimný prístav sa tak stal nielen miestom, kde lode našli úkryt pred ľadom a povodňami, ale aj pulzujúcim centrom obchodu. Dunaj už nebol len hranicou či prírodným živlom – stal sa dopravnou tepnou, vďaka ktorej Bratislava rástla, priemysel silnel a mesto sa definitívne zaradilo medzi dôležité riečne prístavy Európy.
