Záhorské lesy nie sú prázdne.
Len mlčia.
Borovice tu stoja celé desaťročia a sledujú každého, kto nimi prejde. Vietor si medzi nimi odovzdáva správy, ktoré človek nepočuje, iba cíti.
Hovorí sa, že les si občas niečo odloží. Nie pre ľudí, ale pre seba. Veci, ktoré zapadnú, stíchnu a prestanú byť tým, čím boli.
Ak sa sem vydáš hľadať, nepozeraj sa po niečom nápadnom.
Les nemá rád, keď sa vyčnieva.
To, čo hľadáš, už dávno prijalo svoje okolie.