Kostol sv. Martina
Kostol sv. Martina v Martinčeku patrí medzi najstaršie pamiatky Liptova. Pôvodne slúžil ako farský kostol pre obce Likava a Lisková, obec Martinček vznikla až po vystavaní kostola a tak dedina nesie meno patróna kostola – obec sa historicky spomína ako Szentmárton (Sv. Martin) alebo aj Liptó Szent Márton (Liptovský Sv. Martin).
Bol postavený okolo roku 1260 v štýle prechodného románsko-gotického slohu, s prevahou ranogotických slohových prvkov. Bol vybudovaný ako jednoloďová stavba s rovným uzáverom presbytéria, predstavanou vežou a pristavanou sakristiou. Presbytérium má zachovanú pôvodnú krížovú klenbu, na východnej stene presbytéria bolo zamurované ranogotické okno, na severnej stene je viditeľné pôvodné pastofórium. Na južnej stene lode je ranogotický vstupný portál. Vzácne sú zachované pôvodné okná veže. V hornej časti nesú znaky románskeho slohu a v dolnej časti ranogotické. Napriek rôznym úpravám v nasledujúcich storočiach si architektúra objektu zachovala svoju pôvodnú podobu a v tom spočíva jeho zaujímavosť a jedinečnosť dodnes.
Asi najzaujímavejším objavom sú nástenné maľby od neznámeho autora z 13. až 14. storočia. Boli objavené pri reštaurátorskom prieskume, ktorý robil reštaurátor a akademický sochár Juraj Maták v roku 1999. V priebehu rokov 2000 – 2002 boli nástenné maľby postupne odkryté a vynovené v celom interiéri kostola.
Vo veži sú dva zvony – jeden z roku 1594 a druhý z roku 1842. Počas prvej svetovej vojny prebiehali tzv. rekvirácie – zhabania majetku v prospech štátu – šlo o zhabanie napr. zvonov pre účely zbrojného priemyslu. V Martinčeku k rekvirácii majetku nedošlo, pretože veža je stavebne upravená tak, že by bolo nutné vysekať otvory. Tak sa po stáročia zachovali oba zvony.
Historické údaje o kostole sú málo známe, hovorí sa o teórii o kláštore templárov a o romantickej povesti o vražde veľkého templárskeho vizitátora a učiteľa Jána Gottfrieda de Herberstein zo Štajerska, ku ktorej tu malo dôjsť v roku 1230. Archeologické výskumy na Mníchu, realizované v 60. rokoch minulého storočia, teórie o templároch nepotvrdili.
Poslednou zaujímavosťou sú tzv. dášky. Chránia vstupy do zemiakových pivníc. Slovo "dáška" pochádza z nemeckého výrazu Dache, teda strecha. Do pivníc sa vchádza zhora pomocou rebríka, najprv treba vyklopiť celú strechu. Zvislé jamy vysekané do vápenca sú štyri metre hlboké, dole majú dvojmetrový priemer. Pivnice teda tvarom pripomínajú hrušku, vstupná časť má štvorcový otvor. Šírka závisela od rozmerov gazdu. Pivničky v Martinčeku dodnes fungujú vďaka spojeniu špecifických prírodných daností: vápenec, do ktorého ich vysekali a poloha na vŕšku okolo kostola, vďaka čomu úrodu neohrozuje vlhkosť a spodná voda, ktorá sa drží v miestnej pôde kvôli vápencovému podložiu vysoko. Ľudia v dáškach dodnes skladujú zeleninu, hlavne zemiaky, ktoré si držia potrebnú teplotu, vlhkosť a vôňu bez ohľadu na to, či vonku mrzne alebo sú horúčavy. Do pivnice sa pohodlne vojde päťdesiat vriec zemiakov.
Happy caching!