Castle of Szepes (GCSZEP) Traditional Geocache

Building of the fortress began in 1113; its first commander was Boris, brother of Stephan II. Invading Mongols partly ruined the fortress, but it was soon rebuilt and indeed enlarged. Later it got under the domain of the provost of Szepes, then Máté Csák, later the Drugeth family and Jiskra had the castle in their power. László Hunyadi recaptured it, then his brother, Mathias gave the fortress to the Szapolyais. John Szapolyai, Hungarian king was born here.

Later in history the Báthorys then the Thurzó family got hold of Szepes castle, its last lords being the Csákys. After taking it by ruse in 1703, the Kuruc (Hungarian soldiers in the insurrectionist armies of Imre Thököly and Ferenc Rákóczi fighting against Habsburg oppression at the turn of the 17th century) got hold of the castle until the end of the war of independence in 1711.

After firmly withstanding so many attacks, the proud castle came to an absurd end. In 1780 when pálinka (local brandy) was being distilled in one of the pubs of the castle, the alcohol burst into flame and the whole castle was burnt. As a Hungarian proverb says: alcohol kills, turns man into brute and reduces you to ruin…

Travertínová kopa s nadmorskou výškou 634 m sa vypína dvesto metrov nad okolím. Takmer kolmými stenami, vysokými 20 – 40 metrov, vytvára aj bez kamenných múrov neprístupné a nedobytné miesto. Prirodzená strategická poloha hradného brala, ale aj priľahlých svahov predurčovali toto miesto na osídlenie a je preto úplne prirodzené, že bolo kontinuálne obývané takmer bez prerušenia od 5. tisícročia pred Kr. až po spustnutie hradu v 18. storočí.

Najstaršie stopy na hradnom kopci, staré takmer sedem tisíc rokov, po sebe zanechali už neolitickí ľudia. Na prelome letopočtov tu mali svoje opevnené sídlisko predstavitelia tzv. púchovskej kultúry. Jej elitu tvoril keltský kmeň Kotínov. Z tej doby pochádza unikátny nález kostrových ostatkov muža a kožených mešcov aj s rímskymi mincami z Temnej jaskyne pod hradom.

Súčasťou Uhorska sa stal Spiš definitívne až v 12. storočí. Kráľovský rod Arpádovcov nechal na mieste zaniknutého hradiska Kotínov vystavať strážnu a zároveň obytnú vežu. Plnila správnu funkciu pre rozsiahlu oblasť kráľovského domínia. V súčasnosti zostali z veže už iba základy. Zanikla niekedy v 13. storočí.

Kamenné hrady sa počas mongolského pustošenia osvedčili a tak kráľ Belo IV. poveril listinou z roku 1249 spišského prepošta Mateja ďalšou výstavbou na hrade. Bolo tu vybudované aj samostatné opevnenie na juhozápadnom svahu, ako druhý samostatný hrad, s dvomi románskymi obranno-obytnými vežami, ktoré sú dnes súčasťou opevnenia veľkého dolného nádvoria.

Za panovania kráľa Ľudovíta z Anjou, možno už jeho otca Karola Róberta, boli oba hrady prepojené. Výstavbou rozličných hradobných úsekov a brán tak hrad postupne nadobudol dnešné rozdelenie na horný hrad a tri samostatné predhradia s celkovou rozlohou asi 40 tisíc metrov štvorcových.

Rekonštrukcia podoby hradu v 14. storočí (autor: A. Fiala)

V 15. storočí, keď zomrel kráľ Albrecht Habsburský a Spiš sa spamätával z nedávneho plienenia husitmi, kráľovnej Alžbete sa narodil syn Ladislav Pohrobok. Alžbeta povolala Jána Jiskru z Brandýsa, aby hájil Pohrobkove nároky na trón. Jiskra získal Spišský hrad v roku 1443 z nepriateľských rúk dohodou s kapitánom hradu.

Po splnení svojej historickej úlohy sa Jiskra stiahol z Uhorska a hrad za vojenské zásluhy daroval v roku 1464 nový uhorský kráľ, Matej Korvín, rodine Zápoľovcov. Bratia Imrich a Štefan iniciovali neskorogotickú prestavbu. Upravili románsky palác, vybudovali paláce na západnej strane akropoly a prestavali kaplnku sv. Alžbety.

Novými majiteľmi hradu sa od roku 1531 stali opäť Turzovci. Vystavali v hornom hrade nové renesančné objekty a rozmáhajúcej sa delostreľbe prispôsobili celé opevnenie. Poslední vlastníci, Čákiovci, pristavali k západným palácom arkádové chodby a pavlačami zjednotili nové paláce na východnej strane. Na Spišskom hrade sa zdržiavali len do začiatku 18. storočia. Po skončení stavovských povstaní v Uhorsku ostala na hrade len malá cisárska posádka. Hrad bol však už vtedy zle udržiavaný.

V roku 1780 vypukol na hrade požiar. Bol to začiatok jeho pomalej premeny na ruinu. Jeho poslední majitelia oň definitívne prišli až vyvlastnením po druhej svetovej vojne. Práve oni boli iniciátormi prvého výskumu v jeho rozvalinách v roku 1906. Už v roku 1961 bol vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. Na hrade sa vtedy začalo s archeologicko-architektonickým výskumom, ktorý bol zavŕšený jeho čiastočnou rekonštrukciou a postupným sprístupnením verejnosti v rokoch 1983, 1985 a 1999.