Ked sa rozhodnete prejst par krokov po pravom brehu Dunaja, od Noveho mosta k mostu Lafranconi, husty porast vam odhali nejedno tajomstvo. Popri nenapadnych pristaviskach, nezvycajnych vyhladoch na druhy breh rieky s bratislavskym hradom i jedno nie velmi stare. Takmer oproti River parku, par metrov od vodnej hladiny lezi nenapadny pomnik. Nemecky text na nom hlasi v preklade nasledovne:
,,Na tomto mieste nasli pocas oddaneho vykonu sluzby 4. septembra 1909 smrt nasledkom vybuchu miny nadporucik Karl Hofer, slobodnik Karl Szedlmayer a vojak-zenista Stefan Kovacs, vsetci traja z c. a k. Zenijneho praporu cislo XY.“
Osumela tabula sa viaze k udalosti zo 4. septembra 1909, kedy na vodach nasej velrieky prebiehalo vojenske cvicenie zenijneho (pionierskeho) praporu. V oblasti dunajskeho ostrova Pecna, pred vtedajsim hostincom u Kristofika chlapi trenovali premostenie toku. Na konci dna sa potom mala konstrukcia znicit tromi plavajucimi minami.
Realita sa vsak nestotoznila s planom a z troch min sa jedna rozhodla neexplodovat, ba co viac, namierila si to po prude priamo k mestu. Nadporucik Hofer sa situaciu rozhodol riesit okamzite, co sa s odstupom casu ukazalo ako nestastne. V prvom pokuse priplaval na malom motorovom clne spolu so styrmi zenistami k mine, s tym, ze ju pomocou drevenej tyce a lana odpalia na mieste. Nasledovalo niekolko neuspesnych zasahov vybusneho zariadenia, no bez pozadovaneho efektu. Nadporucik teda usudil, ze mina je nefunkcna. Prud medzitym minu zaniesol ku brehu naproti stvrti Zuckermandel. Co bolo horsie, krajina vdaka pokrocilemu casu dokonale potemnela. Velitel zasahu sa napriek tomu opat vybral k mine tento krat spolu s dvomi zenistami. Pokusil sa oddelit rozbusku od naloze s vybusninami, co bolo vobec jeho posledne rozhodnutie na tomto svete.
Nasledujucu mohutnu exploziu, ktora rozmetala tela vojakov do okruhu 100 metrov, poculi obyvatelia velkej casti mesta. Hofera roztrhalo na kusy. Slobodnik Karl Szedlmayer s polamanymi kostami a bez nohy, bol najdenny vo vode obdalec. Mrtvolu Stefana Kovacsa vojaci nenasli. Chopili sa jej dunajske vlny a odtiahli ju dalej dole prudom. Vybuch si dokonca vyziadal i materialne skody na blizkej hradzi z balvanov.
Nestastie sa stalo predmetom diskusii nasledujucich niekolko dni. Sprvu bolo za vinu davane vojenskemu veleniu, za to ze povolilo cvicenie takehoto charakteru tak blizko mesta, pristavu a vtedajsiemu mostu Frantiska Jozefa. 8. septembra uz ale v denniku Pressburger Zeitung vysiel clanok, ktory plnu vinu hadzal na plecia napoducikovi Hoferovi. Podla spekulacii sa ako vhodne riesenie nukalo v ponechani miny vo vode celu noc. Ta vraj neobsahovala dostatocne mnozstvo ekrazitu potrebneho na poskodenie mostu ci vodohospodarskych stavieb. S jej zneskodnenim sa teda mohlo pockat do rozvidnenia. Hold, nie nadarmo sa hovori, po vojne je kazdy general...
Kolotoc pohrebov sa zacal 7. septembra o tretej hodine poobede pri Kozej brane, kedy pochovavali nadporucika Hofera. Ten po sebe zanechal mladu vdovu a maleho potomka. Mnohi smutiaci sa nasledne presunuli na Ondrejsky cintorin, kde sa dve hodiny na to zacala posledna rozlucka so slobodnikom Szedlmayerom.
S odstupom dvoch dni od tychto pohrebov, Dunaj predsa len v Čilistove pri Šamoríne vyplavil i telo poslednej obete nešťastia. Nebohého Stefana Kovacsa si tak rodina napokon mohla pochovat o dalsie dva dni na samorinskom cintorine. Do mestecka na Zitnom ostrove vtedy pre zenistov vypravili specialny vlak, dokonca za ucasti vojenskej kapely.
Ako ste si iste vsimli, v preklade pamatnika je zamlcane jedno cislo. Cislo oznacujuce poradie zenijneho pluku, cviciaceho v onen den na Dunaji. Ked ho na mieste zistite a vynasobite 170, zistite priblizne kolko metrov sa musite pobrat dalej popri brehu v smere k mostu Lafranconi. Tam uz by pre vas nemal byt problem najst kesku... a ak by bol, hint je viac ako napomocny.