Slovenská kuchyňa je rôznorodá a jej jedlá patria skôr medzi tie ťažšie. Prebrala prvky z Česka, Poľska, Maďarska či Ukrajiny, ale aj tak sa v nej nájdu pokrmy, ktoré sa tradovali celé stáročia, a to už od prvých ľudí žijúcich na našom území. Viete, ako vyzeralo stravovanie v minulosti a na ktorých dávnych jedlách si pochutnávame dodnes?

V slovenskej kuchyni našich predkov

Už starí Slovania sa živili predovšetkým poľnohospodárstvom, ktoré významne ovplyvnilo ich stravovanie. Kuchyňa pozostávala z rozmanitých druhov strukovín a zeleniny, ktoré si vedeli dopestovať. Cudzie im však nebolo ani konzervovanie potravín formou údenia, solenia, sušenia alebo kvasenia. V stredoveku na trhoch bežne predávali ryby aj mäso a bolo citeľné, že sa rozmáha aj vinohradníctvo.

Z rôznych historických prameňov vyplýva, že v minulosti sa na hygienu dbalo podstatne menej. To však neplatilo o kuchyni. O tom, že v nej muselo byť čisto, svedčí aj nápis kuchárskeho radcu zo 16. storočia: „Dobrý kuchár je ľuďom pol zdravia a ako neskúsený lekár je príčinou smrti, tak je ňou i nečistotný kuchár.

Pokrmy na jedálenskom stole odzrkadľovali nielen to, či bola rodina bohatá alebo žila z ruky do úst, ale aj to, či dodržiavala kresťanské zásady a pôsty.. V chudobnejších rodinách sa zvyklo jesť dva- až trikrát za deň. Na raňajky sa podávala polievka a chlieb. Obed či večera boli o niečo bohatšie, na tanieri sa objavovali teplé jedlá z mäsa aj zo strukovín, čo platí dodnes. Na pečenie mäsa sa využívalo ohnisko či ražeň. V našich končinách sa dochucovalo hlavne rascou, rozmarínom, cibuľou, cesnakom alebo kôprom. Ostatné koreniny, napríklad klinčeky, sa dovážali zo zahraničia a boli vzácnym tovarom. Ani voda na varenie nebola ľahko dostupná. Niekoľkokrát denne po ňu museli chodievať do hlbokých studní.

Obraz o stravovaní našich predkov na Slovensku nám prinášajú kuchárske knihy. Prvú slovenskú kuchárku napísal kuchár Ján Babilon. Obsahovala vyše 1 500 receptov rozdelených na kapitoly o omáčkach, mäsových pokrmoch, paštétach, o kvasení a pod. Na knihe s názvom Prvá slovenská kuchárska kniha v slovenskej reči pracoval 20 rokov a publikoval ju v roku 1870. Používal v nej staré merné jednotky – jeden funt predstavuje 0,491 kilogramu.

Jedným z receptov je biela hovädzia polievka: „Podľa počtu osôb sa vezme na každý pol funta hovädziny, postaví sa do vodou naplneného hrnca, šamutina sa usilovne zberá, žeby polievka čistá a priezračná ostala, a nechá sa zvoľna variť. Kto rád jedáva dobrú hovädziu polievku a kus mäsa, lebo hovädzia polievka je neomylne najlepšia, nesmie byť mäso čerstvé zo zabitého hoväda, ale má byť podľa času, t. j. či je zima, jar, jeseň lebo leto, viac lebo menej odležané. Do hrnca sa pridajú ešte teľacie kosti a krídelká z morky, z husi a iného hydu. Keď sa mäso dobre povarilo, pridá sa v studenej vode čisto umytý petržlen, mrkva, paštrnák, pór, zeler, pol hlávky kelu a šupky zo žltej cibule – spolu sa nechajú variť, a keď sa blíži hodina obeda, odloží sa hrniec s polievkou nabok, masť sa z nej zoberie a polievka sa cez čisté plátno alebo cez husté cedidlo precedí a podľa vôle dá sa do nej hocičo, napr. cesto alebo dačo iné (o tom v osobitnom poučení).“

Jedlo sa všetko, čo záhrada a les dali

Na žiadnom stole nesmel chýbať chutný domáci chlieb. Na Slovensku sa začal piecť už v 14. storočí a bol pečený z druhu múky, ktorý bol dostupný, a neskôr zo zemiakov. Ak bolo múky málo, primiešavali sa do cesta korienky rastlín. V kresťanskej viere je chlieb darom od Boha. Pravdepodobne to bol dôvod, prečo sa gazdiné zvykli počas pečenia sedemkrát prežehnať.

Pre obdobia poznačené vojnou a pre chudobnejšie vrstvy boli príznačné hlavne strukoviny, kaše z pohánky, prosa či krúp. V horských oblastiach sa pestovali zemiaky, jedávala sa kapusta, ale v nížinách bol jedálniček pestrejší. Súčasťou stravy bolo aj mnoho mäsa, rýb, mliečnych výrobkov, tiež veľa ovocia a zeleniny. Obzvlášť obľúbená bola kapusta, ktorá sa dodnes na jeseň tlačí do sudov a takto kvasená vydrží aj celé mesiace. Okrem nej naši predkovia radi využívali špenát, cibuľu, cesnak, všetky dostupné druhy koreňovej zeleniny a strukoviny, z ktorých sa pravidelne varili všakovaké prívarky.

Z ovocia sa pestovali jablká, hrušky či slivky, zvykli sa zbierať lesné maliny, jahody a borievky. Okrem spracovávania na lekvár alebo zavárania sa zo všetkých druhov ovocia pálil alkohol. Tak ako sa sušilo ovocie na zimu, tak sa sušili aj hríby, ktorých naše lesy poskytujú každoročne dostatok. Huby sa časom zapísali medzi sviatočné pokrmy. Na štedrovečernom stole v niektorých častiach krajiny predsa nemôže chýbať kapustnica s hríbikmi, na východnom Slovensku zas mačanka.

Mačanka alebo niekde nazývana aj "kyšeľ" je to staré ľudové jedlo zo severovýchodného Slovenska. Kedysi, keď boli hlavnými surovinami v kuchyni kyslá kapusta a zemiaky, vznikla takáto omáčka (polievka). Táto špecialita dostala svoj názov od spôsobu jej jedenia. Ide o omáčku, do ktorej sa buď nadrobil chlieb, alebo sa z neho lámali väčšie kúsky a namáčali sa do taniera. Niekde sa zvykli k mačanke podávať aj zemiaky uvarené v šupke. Mačanky sa varili buď s mäsom, alebo bez neho. Je to neoddeliteľné jedlo štedrovečernej večere rusínov, podáva sa s chlebom.

Mäsové špeciality

Naši predkovia si z času na čas dopriali aj kúsok mäsa, ktorého v tých časoch nebolo veľa. Samozrejme, panské stoly sa pod ťarchou diviny, husaciny, hovädziny či bravčoviny priam prehýbali. Ku každému druhu mäsa museli mať špeciálnu omáčku na víne či pive. Chudobnejší chovali zvieratá predovšetkým na mlieko, vajíčka či kožušinu. Až keď dali všetko, čo mohli poskytnúť, skončili v nedeľnej slepačej polievke alebo na ražni.

Raz do roka sa zvykla konať dlhoočakávaná udalosť – zabíjačka. Stretla sa na nej rodina, priatelia, do sýtosti sa najedli a upravili mäso tak, aby mohli zo zásob čerpať dlhý čas. Svoje miesto na stole mali aj ryby, ktoré kresťania nevnímajú ako mäso. Preto sa vždy počas pôstu či na Štedrý deň vypekali kapry, pstruhy alebo šťuky.

Špeciality zo zemiakov

Keď sa do Európy a na naše územie dostali z Ameriky zemiaky, nastal v stravovaní našich predkov veľký prevrat. Ich zaradenie do jedálničkov bolo veľmi pomalé a až v 19. storočí sa stali plnohodnotnou súčasťou slovenskej kuchyne. Zemiaky predstavovali pre Slovákov druhý chlieb. Navyše ich pestovaniu sa darilo aj v severných a chladnejších oblastiach. Ich použitie bolo skutočne všestranné. Slúžili ako príloha alebo sa z nich pripravovali polievky, prívarky, chlieb, halušky, pirohy, lokše, drapáky, párance či zemiakové placky, známe ako harule.

Lokše

Lokša, nárečovo lokeš, je pre Slovákov mimoriadny druh jedla. Jedáva sa k polievke, býva skvelou prílohou k husacine a výborne chutí aj natretá džemom, posypaná makom či cukrom a zavinutá do podoby palacinky. Husacími lokšami je preslávena hlavne obec Chorvátsky Grob, no tento chutný pokrm je obľúbený na celom Slovensku, a to v rôznych podobách. Na východe ich majú radšej hrubšie, neraz plnené fazuľou, pri Trenčíne sú obľúbenejšie skôr sladké varianty s rozpusteným maslom. Popularite sa tešia i na južnej Morave, no v Poľsku či Rakúsku sú celkom nepoznané. Naopak, v Maďarsku sú veľmi obľúbené a je pravdepodobné, že práve z týchto končín sa k nám všestranná pochúťka dostala.

Harule

Jednou z dodnes najobľúbenejších zemiakových pochúťok sú zemiakové placky. Každý región má svoj recept, ktorý považuje za ten najlepší. Niektorí pridávajú viac majoránky, iní si potrpia na cesnak, no aj tak sú placky vo výsledku skvelé. Odlišnosť sa netýka len samotných ingrediencií. Súvisí aj so zaužívaným pomenovaním, ktoré v rámci Slovenska nie je jednotné. Napríklad na Kysuciach ich volajú polesníky, ľudovo známejší názov haruľa majú na Spiši.

Špeciality z mlieka

Jednou zo základných potravín je dodnes mlieko. V súčasnosti je výrazne obľúbené kravské, no v minulosti sa mu kozie či ovčie dokázali vyrovnať. Kravské mlieko sa začalo využívať až neskôr, a aby vydržalo čo najdlhšie, začali ho spracovávať do podoby mäkkých či tvrdých syrov, pareníc, oštiepkov, tvarohu, masla či smotany. Spomedzi mliečnych výrobkov špeciálne miesto zastáva i bryndza. Je to mäkký, solený a miesený ovčí syr, ktorý sa vyrába z kravského mlieka a podľa Potravinového kódexu SR z minimálne 50 % ovčieho mlieka.

Tým najlepším ochucovadlom v prípade bryndze nie je soľ či nejaké korenie, ale zdravá paša plná aromatických byliniek. Bryndza je skvelá k vajíčkam, do nátierky, no najobľúbenejšia je práve v našom národnom jedle – v bryndzových haluškách.

Sladké špeciality

Aj keď bola chudoba na Slovensku veľká, predsa sa nezriedka našiel kúsok múky nazvyš, aby mama napiekla deťom chutné koláče. Neboli bežným pokrmom, skôr sviatočným – na Vianoce a Veľkú noc. Keď najhoršie časy pominuli, sladké pečivo vo forme závinov a štrúdlí sa stalo súčasťou každodenného jedálnička. Postupne k nim pribúdali kysnuté koláče, pečené a parené buchty, bábovky či žemľovka. Slávnostnejšími druhmi boli mačacie oči, medvedie labky, medovníky, štedrák, šúľance, laskonky, na Troch kráľov k nim pribudli na Záhorí a Myjave fánky a tiež opekance, nazývané aj bobaľky alebo pupáky. V kuchyni sa pri pečení najčastejšie využívali orechy, tvaroh a mak.

Ťahaná štrúdľa

Štrúdľa je milovaná azda v celej Európe, no tá ťahaná je slovenskou špecialitou. Vďaka svojej jednoduchosti bola jedlom chudobných. Dostala sa k nám pravdepodobne vo forme tureckého pečiva baklava ešte v roku 1453. Krátko nato ho s malou obmenou receptu nazvali v Rakúsku závinom a plnku v ňom obmieňali.

Prvá písomná zmienka o závine už ako štrúdli pochádza z roku 1796 vďaka Márii Terézii. Štrúdľa bola označená za viedenský dezert.

Skalický trdelník

Skalický trdelník je jeden z najobľúbenejších sladkých kysnutých koláčov na Slovensku. Zrodil sa a dodnes sa pečie na Záhorí, konkrétne v oblasti Skalice. Jeho výroba sa datuje do 19. storočia, keď podľa ľudových povedačiek žil v Skalici maďarský básnik a spisovateľ gróf Jozef Gvandániy. Recept na trdelník vlastnil práve jeho osobný kuchár. Na konci storočia sa zo súkromnej kuchyne grófa rozšíril do domácností na Záhorí a začal sa objavovať na miestnych jarmokoch.. Výroba sa začala naplno až v polovici 20. storočia. Do Skalice dodnes chodia ľudia za gastronomickým zážitkom – ochutnať mäkký a na povrchu chrumkavý skalický trdelník s orieškami, čokoládou, so škoricou či s makom. A aby si ponechal čo najautentickejšiu tradíciu, originálna výrobňa bola zriadená v skalickom františkánskom kostole.

Skalický trdelník bol prvý z prihlásených slovenských tradičných výrobkov, ktorý získal ochranné zemepisné označenie v rámci celej Európskej únie registrované Európskou komisiou. Tento názov môžu niesť len trdelníky vyrobené v okrese Skalica.

Nie sú to len lokše, haruľa či ťahaná štrúdľa, ktoré už dlhé stáročia nesmú chýbať na slovenských stoloch. Každý kraj, región, každá obec či rodina majú tradičné jedlo, na ktoré nedajú dopustiť. Môžeme sa pochváliť naozaj veľkým množstvom dobrôt a práve preto sa sem nepomestia všetky. Otestovať svoje zručnosti v kuchyni a chuťové poháriky sa však určite oplatí aj na tých zopár predstavených a overených receptoch.

Zdroj:https://slovander.sk/netradicno/tradicne-slovenske-jedla-pribehy-aj-recepty/

Na raňajky čir

Podľa Márie Milanovej sa čir väčšinou jedol na raňajky. „Kedysi sme nejedávali ráno chlieb so šunkou alebo nátierky. Čir sa spravil veľmi rýchlo a hlavne zasýtil,“ zdôvodnila. Ona má najradšej čir s bryndzou alebo s kapustovou vodou.

Čir so slaninkou väčšinou jedli chlapi, ktorí ťažko robili v lese, čir s bryndzou alebo mliekom zase mamičky, aby mali dostatok mlieka na kojenie.

Na sladko aj na slano

„Je to veľmi jednoduchý recept, osolené zemiaky vo vode rozvaríme a pridáme k nim hladkú múku, to je základ. Rozhabarkujeme to na hladkú polievku, keď zhustne, odstavíme, a potom pridávame ďalšie ingrediencie. S vodou z kyslej kapusty a so zapraženou slaninkou je napríklad čir s ‚kapusňarkou‘. Potom máme ešte hustý čir, ktorý sa podáva s maslom alebo s praženou husou kožkou, môže byť na sladko s cukrom alebo na slano,“ priblížila prípravu Milanová.

Typickým prívlastkom čiru je jednoduchosť, jediné, čím ho dochucujú, je soľ. Chuť mu tiež dodáva voda z kyslej kapusty, slaninka či bryndza. „Všetko, či vodu, zemiaky, múku alebo soľ, dávame takou našou mierkou, že od oka,“ dodala s úsmevom.

Na čom tradičnom si rád pochutnáš, milý kešer? A čo rád raňajkuješ? Zober si deku, raňajky, v týchto horúcich dňoch nezabudni na vodu a príď sa naraňajkovať pod slovenský symbol s krásnym výhľadom. A aby sme sa spoznali, obleč sa ako pravý SLOVÁK/SLOVENKA!

•  oblečenie so slovenskými znakmi, ľudové oblečenie, klobúky...
• tématické rekvizity /vlajky, valašky, fujaru, slovenské šály,.../

Čakáme ťa: 29 Augusta 2022, 10:00 - 10:30

Tešíme sa