„Na zabezpečenie pokojnej výstavby socializmu v našej vlasti treba účinne chrániť štátne hranice pred prenikaním všetkých nepriateľov tábora pokroku a mieru. Ochrana štátnych hraníc je preto povinnosťou každého občana." písalo sa v § 1. Zákon č. 69/1951 o ochrane štátnych hraníc. Aj takto sa tvorila história.
Ženijné technické zabezpečovacie zátarasy
Po ukončení druhej svetovej vojny a po rozdelení Európy na krajiny pod vplyvom dvoch hlavných svetových veľmocí bolo potrebné, aby sa nám títo ľudia nemiešali a nebodaj neprechádzali z jednej strany na druhú. Taktiež bolo nežiadúce, aby sa vracali po svoje majetky nemeckí vysťahovalci a iní rozvracači socialistického zriadenia vtedajśieho československa. Preto v roku 1951 skrsol v hlave prešpekulovaného človeka Ludvíka Hlavačky nápad na použitie ženijného technického zabezpečenia štátnej hranice – tzv. Železnej opony. A tak sa postupne začali budovať v najháklivejších miestach úseky s technickým zabezpečením hranice.
Najvýraznejším prvkom, ktorý ostal ľuďom asi najviac vrytý do pamäte, bol drôtený zátaras. Bol budovaný od roku 1951 ako jednostenný alebo trojstenný a jeho výstavba bola dokončená v roku 1952. Bol doplňovaný kontrolným orným pásom a od roku 1952 bola jeho stredná stena zosilnená nástražnými vodičmi s vysokým napätím. V roku 1954 bol rozdelený na jednotlivé úseky indikujúce miesto narušenia zátarasy. Od roku 1955 boli doplnené signalizačným zariadením, ktoré akustickým alebo svetelným signálom oznamovalo hliadke miesto narušenia.
Samotný drôtený zátaras tvorili 3 ploty – steny postavené z drevených kolov, na ktorých boli upevnené ostnaté drôty. Krajné steny mali za úlohu zpomaliť útek a zamedziť prístupu zveri k strednej stene, ktorá bola doplnená o vodiče s elekrickým prúdom. Drevené koly boli hrubé 12-14 cm a dlhé 220-270cm. Do zeme boli zatĺkané a ostnatý drôt bol umiestňovaný vo vodorovnom smere so vzdialenosťou ostantých drôtov cca 15cm. V exponovanejších miestach sa požívalo ešte aj zvislé drôtovanie, čím sa vytvorila hustá ostnatá sieť. Na strednú stenu zátarasu sa používali hrubšie koly (cca 14-16cm hrubé) Boli vsádzané do vopred vykopaných jám. Rovnako, ako krajné, boli prepletené ostanatým drôtom spolu s pridaním 5-7 nástražných vodičov, ktoré boli napojené na transformátor.
Spotreba elektrickej energie v roku 1959 pre elektrické zariadenie ochrany hraníc bola na úrovni 500tis kWh čo bolo cca 18% celkovej spotreby pohraničnej stráže.
Ďalšie infromácie Vás čakajú v nasledujúcej keške – Železná opona II.